Electus - Mesto Rozdelených I.

15. Kapitola

Ocitla som sa v zvláštnej miestnosti. Už na prvý pohľad ma zaujalo, že všetko okolo bolo vyrobené z dreva. Keď som sa pozrela na strop, uvidela som slamu. Pod nohami som mala namiesto podlahy udupanú hlinu. Predo mnou stáli obyčajné drevené dvere so železnou závorou. Nič z toho by ma možno ani tak nevyviedlo z miery, pretože som mávala kadejaké sny a toto zatiaľ bol len slabý odvar.

Ohromilo ma niečo úplne iné. Zvitky. Boli všade. V skrinkách, na poličkách, ležali otvorené na stole alebo sa povaľovali na zemi. Pozerala som sa všade navôkol a cítila som určitú hrdosť, keď moje oči na nich spočinuli. Dobre som vedela, čo sa v nich ukrývalo. Každý som si prečítala aspoň desaťkrát. Dobre, že som nevedela ich obsah naspamäť.

Podišla som k jednému, ktorý bol spoly rozpísaný, sadla si na drevenú stoličku s vratkým operadlom a namočila husacie pero do kalamára. Písala som znakmi, ktoré som neskôr spoznala ako hlaholiku. No na moje počudovanie som im rozumela. Písala som niečo ohľadom svojich objavov z minulosti.

Sotva som však spravila pár viet, dvere do izby sa otvorili a dnu vstúpilo hnedovlasé dievča. Svojimi šatami rozvírilo prach všade navôkol, až som sa rozkašľala. Dala som si ruku pred ústa a druhou si pobúchala po hrudníku. S hrôzou som sa pozrela na svoje ruky. Boli to ruky chlapa popretkávané hrubými modrými žilami a celé posiate mozoľmi. Sem-tam bolo vidieť, ako pomaly vráskaveli od ťažkej roboty.

Dievča podišlo natešene ku mne a v náruči držala zopár zvitkov. Narýchlo som si ju premerala. Bola trochu útlej, no štíhlej postavy. Na sebe mala letné biele šaty s malými rukávmi a výstrih zviazaný jednou šnúrkou, ktorá bola zaviazaná na mašličku. Až neskôr som si všimla, že bola bosá.

„Mám to! Našla som ďalšie informácie! Predstav si, ten držgroš to celé tie mesiace schovával u seba a nič nepovedal!"

Rýchlo som vstala zo stoličky a zobrala od nej zvitky. Ledabolo som si ich prešla očami a skúmala či boli pravé. Potom som sa opäť obrátila k dievčaťu.

„Ako si vedela, že ich má?"

Dievča myklo plecami.

„Včera v noci sa o tom len tak zmienil v hostinci, keď sa opil."

„A čo sa má túlať dievča ako ty tak neskoro večer? A ešte k tomu v hostinci?! Že sa nehanbíš, takto sa správať! Čo keby ťa tam videli?"

Dievča zahanbene sklopilo zrak a na bledých líčkach jej vyskočil rumenec. Ťažko som si vzdychla a na odľahčenie situácie som sa jej spýtala:

„Takže si dnes ráno bola za ním a vypýtala si si od neho tie zvitky?"

No dievča ešte previnilejšie sklonilo hlavu a rumenec sa jej vylial po celej tvári. Bez toho, aby sa na mňa pozrela, odvetila:

„Skoro ráno som mu ich ukradla, keď ešte dospával prepitú noc."

Šokovane som sa na ňu pozrela.

„Ale prečo si..."

„Dobre vieš, že by nám ich aj tak nedal!"

„Veď sme sa ho ani na to nespýtali! A čo bude teraz? Keď zistí, že mu chýbajú, môj dom bude prvé miesto, kde sa pôjde pozrieť!"

„Nepôjde, môj otec to vybaví," odvetila pevne.

„Veď ani nevie, že mi tu chodíš pomáhať!"

„Niečo si vymyslím."

Začala som chodiť po miestnosti hore-dolu. V rukách som držala ukradnuté zvitky a rozmýšľala, čo s nimi urobiť. Nespokojne som krútila hlavou. Nevedela si ani predstaviť, akoby to ešte mohlo dopadnúť. Nakoniec som sa na ňu obrátila a so zdvihnutým prstom som ju varovala:

„Dávaj si pozor! S takými ľuďmi si neradno zahrávať. Môže sa ti to kruto vypomstiť."

...

Preber sa! Pandora, okamžite vstávaj!

Arónov vystrašený hlas ma kruto vytrhol zo zvláštneho sna. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som bola opäť vo svojej izbe. Prehltla som všetky nadávky, ktoré sa mi drali z hrdla na povrch. Myslela som si, že ho zabijem. Netušila som, čo bolo také dôležité, že ma musel uprostred noci zobudiť a rozhodne som to nemala chuť zisťovať. Bez toho, aby som len trochu nadvihla viečka som sa prevalila na druhý bok a zakryla si hlavu perinou.

„Nechaj ma spať. Som hrozne uťahaná..." mrmlala som zívajúc.

Nespi! Je tu!  šepkal prestrašene.

Otvorila som oči. V tom momente zo mňa všetok spánok opadol. Prudko som sa posadila. Vo svite mesiaca som zračila tieň. Temná silueta v rohu izby stŕpla. Ohromene som na neznámeho pozerala. Ako sa sem dostal?!

Čo stojíš ako prikovaná?! Vstávaj! Bráň ma! Prišla si po mňa!  pišťal vystrašene až mu preskakoval hlas.

Nečakala som, okamžite som vyliezla z postele a rozbehla sa k dverám. Temná silueta však bola rýchlejšia. Pevne ma oblapila za pás a ťahala odo dverí. Ucítila som z nej sladkú vôňu čerešní.

Nedaj sa! Kopni ju! Pozor, je za tebou!

„Zmĺkni!" zvrieskla som naňho.

Útočník sa na milisekundu zastavil a zaváhal. Netušil totiž, komu to patrilo. Pokúsila som sa to využiť a vykrútiť sa z jeho zovretia. Toho však opäť prebralo. Bránila som sa a kopala, no stisk nepovolil. Pri zápasení sa mi podarilo lakťom zhodiť knihy z knižnice, ktoré som si tak úhľadne poukladala. Rázom na nás spadli desiatky kníh. Bleskovo som rukami šmátrala po nejakom predmete. V duchu som hľadala najbližšiu použiteľnú vec. Načiahla som sa a schmatla lampu z nočného stolíka, čím som Aróna prevrátila na zem.

Au! Dávaj pozor! Mám nedoceniteľnú hodnotu!

Ignorovala som ho rovnako ako jeho predchádzajúce pokusy pomôcť mi. Rozmachla som sa a s celou silou útočníka trafila do chrbta. Postava skríkla, pustila ma a chytila si rukou zranené miesto. Rozbehla som sa k dverám, už som stláčala kľučku, keď ma útočník opäť chytil a obrátil tvárou k sebe. Nebolo mu ju však vidieť. Z plného hrdla som začala vrieskať. Rukou mi zapchal ústa, čím mi padla posledná nádej na záchranu.

Zrazu svetlo mesiaca preniklo cez mraky, osvetlilo celú izbu a tvár tej záhadnej osoby. Vtom som stŕpla. Šokovane som pohľadom prechádzala z vlasov postriebrených mesačným svitom cez tak dobre známu tvár. Iba ruka na ústach mi zabránila prekvapene zhíknuť. Bola to Adriána.