Electus - Mesto Rozdelených I.

88. Kapitola (to be continued...)

    Očkom som mrkla na Petra. Ten sa oháňal konárom po všetkom, čo videl, že lieta. Odrazil jednu, z druhej strany sa k nemu valili ďalšie tri. Skrčil sa, aby sa im vyhol, potom opäť udieral do každého zaklínadla. Pot sa mu valil po tvári, no aj napriek tomu neprestával odolávať. Nakoniec dorazil aj tú poslednú, ktorá stále okolo neho krúžila.

Chvíľu tam len tak stál a opieral sa o palicu. Rukou si pri tom zotieral pot z čela. Prerývane dýchal. Spotené tričko sa mu lepilo na telo. Očami ostražito ešte blúdil po lese. Nikde sa však nič nepohlo. Celý les naraz úplne zmĺkol. Obklopilo nás úplné ticho. Pootočil hlavu a očami si ma premeral či som v poriadku. Nakoniec iba s úľavou vydýchol, odhodil konár a pobral sa ku mne. Chytil ma za ruku a chcel ma opäť pobádať do behu. Vtom sa za jeho chrbtom objavila ešte jedna strela. Strmhlavo sa nezadržateľne rútila k svojmu cieľu.

„Pozor!" skríkla som prestrašene.

Peter sa prudko otočil, no bolo už neskoro. Zaklínadlo ho s plnou silou zasiahlo do hrude a tvrdo zrazilo na zem. Prestrašene som si k nemu kľakla a kontrolovala ho či nie je zranený. Pád mu, našťastie, iba vyrazil dych. Lapajúc po vzduchu sa pomaly zbieral na nohy. Pomohla som mu vstať. Premerala som si ho od hlavy až po päty.

V strede hrude sa mu črtala zlatá hviezda. Tá sa však rozširovala po celom jeho oblečení. Peter skríkol od prekvapenia a zdesene pozeral na zlatú žiaru, ktorá sa mu postupne rozširovala po celom tele. Pokúšal sa to zo seba striasť. Rukami silno drel po svojom tričku, otieral sa o kmeň stromu. Keď to nepomohlo, vyzliekol si tričko (samozrejme, najprv sa odo mňa odvrátil), no aj napriek tomu mu ostal prášok na hrudi a rukách postupne sa šíriac ďalej. Bolo to márne. Šírilo sa mu to po celom tele až nakoniec celý žiaril ako zlatý maják. Mal to všade. Na rukách, vo vlasoch, napokon sa mu to dostalo aj do topánok. Poviem vám, vtedy sa začali diať veci.

Zlatý prášok sa rozšíril aj ďalej do okolia. Začal tvoriť cestu smerujúcu k táboru. Pozrela som sa na Petrovu tvár. Aj napriek zlatému svetlu, pre ktoré som mu skoro nevidela do tváre, som postriehla jeho zdesený výraz. Netuším, čo sa mu vtedy odohrávalo v tom jeho výpočtovom stredisku, no nemala som čas zisťovať to.

Hodila som mu tričko a schmatla ho za ruku. Nemotorne si jednou rukou natiahol tričko na seba. To už som v diaľke počula hrubé mužské hlasy. Potiahla som Petra, no on sa ani nepohol. Ako skamenený pozeral na drobné siluety v čiernom, ktoré sa k nám rýchlo blížili. Potiahla som ho silnejšie, hora svalov sa však ani nepohla. Pocítila som, ako sa mu zježili chĺpky na rukách.

„Peter!" zasyčala som.

Žiadna odozva.

„Musíme ísť!"

Stále sa však strnulo pozeral jedným smerom. Pozrela som sa ta.

Tvár mi spopolavela. Náhle mi po tele prešla silná triaška. Chĺpky na zápästí sa mi zježili. Zalapala som po dychu. Trochu obďaleč od skupinky si pokojným krokom vykračoval vysoký muž. Už z diaľky bolo vidieť jeho začínajúce šediny. Jeho čierne sako bolo dokonale upravené. Na hrudi sa mu leskla zlatá brošňa. Nepotrebovala som sa na ňu ani poriadne zahľadieť a vedela som, že sú na nej vybité hlavy tigra a zavýjajúceho vlka. Kráčal neoblomne a pevne. Jeho vzpriamená postava už z diaľky vyjadrovala veľkú autoritu. Aj napriek strachu, ktorý ma priam ochromoval vždy, keď som sa naňho pozrela, som zdvihla hlavu a vzdorovito zabodla pohľad do jeho nepreniknuteľných očí. Prehltla som. Prebodávali ma oceľovo-ľadovým pohľadom stelesnenej zúrivosti.

No... moji milí! Vec sa má tak, že pôvodne napísaná druhá časť  je o dosť väčšia, ako by to zrejme wattpad zvládol. Každopádne gratulujem, dočítali ste sa za polovicu druhej knihy. O zvyšok sa však nebojte, bude postupne vydávaný ako pokračovanie v Electus-Mesto Rozdelených II.

Vaša namida1 a namidaII