Electus - Mesto Rozdelených I.

13. Kapitola

Čítala som si tie riadky stále zas a znova. Opakovala ich, no nedokázala som prísť na to, čo znamenali. Jedna z dcér ožila. Akože zmŕtvychvstanie? A ten posledný verš hovoril o mojom otcovi? Premýšľajúc som sa pozerala na písmenká, ktoré sa pomaly opäť začali vpíjať do papiera. Z knihy sa vytratila všetka mágia, čo sa v nej pred tým nahromadila. Zlatá žiara sa stratila. Opäť to bol starý ukecaný Arón.

Uf, toto ma raz zabije, stonal vyčerpane.

Zagúľala som očami.

„Ar, si kniha. Nemôžeš zomrieť."

Ó, vážne? Počula si už niekedy o smrti z vyčerpania?

„Prepánajána, nemohlo ťa to až tak vyčerpať. Veď to robíš celé stáročia! A mimochodom, vtedy si mi toho ukázal viacej," vravela som narážajúc na bludisko.

Nič viac ti zatiaľ nemôžem povedať, odvetil odmietavo.

„Lenže naposledy si ma preniesol aj do tých vízií z minulosti."

Tak za a, boli to spomienky, a za b, môžem ti ukázať iba to, čo sa ťa bezprostredne týka. No snažím sa to vždy potlačiť.

„Prečo?"

Pretože určite nechceš vidieť celý svoj včerajší deň!

Dopovedal a zmĺkol.

„Tak prečo si mi to vtedy ukázal?"

Už som to nemohol zastaviť. Tajili ti toho proste priveľa.

„Hej, tiež som si všimla," zamrmlala som si viac-menej pre seba a zachmúrene si prehrávala všetky moje šokujúce zistenia.

„Hej, Ar, a čo to vlastne znamenalo?" opýtala som sa ho po chvíľke ticha.

Čo teraz myslíš?

„To proroctvo v bludisku."

Nevolaj to proroctvo. Ja ukazujem minulosť. A čo sa týka tohto, neviem. Nikdy ma to netrápilo a odporúčam ti urobiť to isté.

„Lenže tieto verše sa ma týkajú, či nie?

Nuž áno, ale odporúčam ti, nezaoberaj sa tým. Tie verše sú väčšinou dvojzmyselné. Ver mi, už veľa ľudí sa to pokúšalo vyložiť, niektorí sa z toho dokonca aj zbláznili. No ani jeden to celé nepreložil správne, kým sa to nedozvedel z iného zdroja. Vtedy už však bolo väčšinou neskoro. Báseň sa vyplnila a im neostalo nič iné, len sa podriadiť osudu. No boli aj také prípady, keď to vôbec nebolo také hrozné, ako sa v skutočnosti zdalo. Nie pre toho dotyčného. Bol raz jeden princ, ktorý sa chcel stať kráľom. Zhodou okolností to bol Electus. Keď to zistil, šiel za mnou, aby som mu prezradil na základe nedávnej minulosti, či niekto náhodou nechce ohroziť jeho nástup na trón. Urobil som to, o čo ma žiadal a odhalil mu samé intrigy, plánované vraždy, ako si brúsia zuby na jeho trón...

„Dobre, dobre, pochopila som. Nemusíš to ďalej rozpitvávať. Choď rovno k veci," posúrila som ho.

Nuž dobre. Pointou je, že to nie jeho opisovala báseň. Opisovalo jeho súperov, ktorí ho naozaj chceli obrať o budúci trón, no bolo to dávnejšie, ako si on sám myslel. Sami sa povraždili, lebo sa nevedeli dohodnúť, kto bude vládnuť, zatiaľ, čo on celé noci nedokázal zaspať, lebo sa bál, že mu niekto ublíži.

„Takže to mám nechať plávať?"

Pokús sa.

Bolestne som sa postavila. Kým som kľačala pri stolíku, stŕpla mi celá ľavá noha. Hýbala som nohou zo strany na stranu, aby sa mi v nej rozprúdila krv. Privítalo ma očakávané mravčanie. Spokojne som sa na ňu postavila a krivkala k posteli. Sťažka som si na ňu sadla a bolestne zastonala. Narazila som na niečo tvrdé. Opäť. Odhrnula som perinu a zrak mi padol na malú útlu knižku obalenú džínsovinou.

Prstom som prešla po rozpáranom vrecku, ktoré bolo našité na obale. Kľúčik, ktorý v ňom bol, som nechala v malých dvierkach niekde uprostred lesa. Mapu mi zhabali, (kto mal vedieť, že za ten čas, čo budem preč, mi prehľadajú všetky šuplíky od vrchu až po spodok) no retiazku som mala stále okolo krku. Nikdy som si ju neskladala, snažila som sa o to, aby si ju nikto nevšimol a určite by som ju nikdy nenechala položenú na stole.

Doteraz ma mrazilo z toho, čo všetko tam asi našli. Už iba tá myšlienka, že zabŕdli do môjho súkromia sa mi zdala neznesiteľná. Ešte nikdy sa mi nehrabali vo veciach. Vlastne, odvtedy, čo mama zmizla, pomaly do mojej izby už ani nikto nechodil. Možno za to mohlo aj otcovo nariadenie ohľadom poriadku v izbe. Ako si vôbec dovolili pchať nos do mojich vecí?

Ako sa zdalo, každým dňom som tu strácala nielen slobodu, ale aj súkromie. Trpko som sa uškrnula. Takýmto tempom o pár mesiacov dá otec rozkázať, aby ma strážili pred izbou a nasledovali môj každý krok. Striasla som sa pri tej myšlienke.