Electus - Mesto Rozdelených I.

16. Kapitola

Chlapcom myklo a neveriacky sa na ňu zahľadel.

„Od koho to máš?"

„Prosím ťa... Ja vždy viem, čo sa hovorí."

„Poznám tie tvoje... Zdroje."

„Och! Do mojich zdrojov sa ty teda láskavo nestaraj! A keď mi neveríš, prečo sa nespýtaš niekoho iného?!"

Ďalej sa spustila hádka, ktorú som nemala chuť počúvať. Odsadla som si a podišla naspäť k Petrovi, ktorý ma už čakal so samoľúbym úsmevom na perách.

„No?"

Prevrátila som oči stĺpikom.

„Mal si pravdu," zamumlala som.

„Prepáč, ale ak mi chceš niečo povedať, mohla by si hovoriť trochu hlasnejšie? Nepočul som."

„Tak to už nie je môj problém!" okríkla som ho.

Ukončila som túto debatu.

„Čo je to Caballunicorn?" spýtala som sa ho asi po piatich minútach ticha, keď moja zvedavosť prevážila hnev.

„To nie je môj problém," vrátil mi to s úsmevom.

Namrzene som si odfrkla. Vždy dostane, čo chce.

„Mal si pravdu," zavrčala som.

Peter mykol kútikmi úst.

„Je to zviera nášho Spoločenstva. Biely kôň, ktorý dokáže meniť svoju podobu z koňa na jednorožca. Čo s ním?" opýtal sa bez záujmu.

„Vraj zmizol."

Petrovi skoro zabehla zmrzlina.

„Čože?!"

„Tak som to počula," ležérne som pokrčila plecami.

„To je nonsens! Určite si to iba zle pochopila. Nikto by sa ho neodvážil čo i len sa dotknúť."

Po pár minútach k nám prišla Adriána s Vasilom. Ten lízal zmrzlinu a pohojdával si s Adriáninou rukou. Vyzerali tak normálne a prirodzene až ma zabolelo. Tak prirodzene vpadli do davu. Ako matka a syn. Nik by o tom nepochyboval. Bola pravda, že sa vôbec na seba nepodobali, no ten pohľad... Adriána sa usmievala a sem-tam Vasilovi niečo povedala. Pomáhala mu pri lízaní zmrzliny, lebo sa mu neustále roztápala a tiekla po rukách. Obidvaja vyzerali tak... Šťastne.

Pocítila som jemný záchvev žiarlivosti. Nevedela som si ani len predstaviť namiesto Adriány môjho otca. Bolestne som od nich odvrátila zrak a sklopila ho do zeme. Počkala som, kým k nám prídu a povedia, ako sa ta dostaneme.

Adriána sa pozrela na hodinky.

„Je dvanásť hodín. Ideme."

Pohľad sa mi zastavil na obrovskej budove. Dookola bola ohraničená hnedým plotom s múrikom lososovej farby. Za ním bol dvor vydláždený bielymi dlaždicami. Po bokoch bol pekne pokosený trávnik s krásnymi tulipánmi. Nasadili ich hneď popri bráne. Trochu ďalej bolo nasadených zopár rôzne veľkých stromčekov. V strede vydláždeného dvora stála bronzová socha. Teda, aspoň myslím, že bola z bronzu.

Mohutná budova, na ktorej sa striedali farby lososovej a sivej sa týčila pred nami v celej svojej kráse. Vchod do budovy podopierali štyri obrovské piliere. Pozrela som na druhé a tretie poschodie. Okná rozdeľovali rovnaké piliere, len natreté lososovou farbou. Väčšina z nich bola v tejto horúčave dokorán otvorená. Niektorí si iba stiahli žalúzie.

Adriána otvorila bránku naľavo a všetci sme sa nasúkali dovnútra. Kráčali sme k soche. Keď Adriána zazrela, že sa na ňu obdivne pozerám, spustila:

„Toto je socha zo zváraného plechu od Jána Kulicha. Symbolizuje šíriteľku vzdelania, ktorá napriek všetkému trvá a víťazí. V jednej ruke drží knihu, v druhej ratolesť."

Obzrela som si sochu. Prečo nedal otec nikdy niečo také postaviť do vily? Bolo by to omnoho krajšie ako tie nudné obrazy, ktoré neustále dopĺňal a kupoval.

Dlaňou som si zatienila oči pred slnkom a dôkladnejšie si ju prezrela. Bola to socha ženy. Stála hrdo a vznešene. Na hlave mala čepiec, aký kedysi nosievala Nana. Jednou rukou si k sebe stískala knihu, druhou zvierala ratolesť. Mala na sebe šaty, ktoré jej zvýrazňovali jej prednosti. Panovnícky sa pozerala na svet pred sebou. Prehltla som. Cítila som sa pri nej oveľa menšia a bezvýznamnejšia. Akoby na ňu asi reagoval otec? Asi by sa na ňu ani nepozrel. Odohnala som z hlavy jeho vždy zamračenú tvár a pobrala sa za ostatnými, ktorí už vchádzali po schodoch do budovy. Stihla som sa ešte pozrieť na nadpis, ktorý bol vyvesený nad piliermi.

90 ROKOV OD OTVORENIA MATICE SLOVENSKEJ

ROK JOZEFA CÍGERA HRONSKÉHO

Pri vchode nás stopli dve staršie ženy. Skúšala som prísť na to, či sú to mágovia, alebo ľudia. Mágiu som však z nich vôbec necítila. Očkom som mrkla na Petra. Aj keby o nich niečo vedel, nedával to najavo. Adriána sa ich tam niečo pýtala.

Prehodili zopár slov a ženy stroho prikývli. Z ich výrazu tváre som však vycítila, že jej veľmi nedôverujú. Zvlášť, keď jej ruku pevne zvieral Vasil. Keď sme sem prišli, bol prvý, na ktorého zamerali tie svoje jastrabie pohľady. Akoby si v duchu hovorili:

„No super! Ďalšie umazané prsty."

Úplne s nimi súhlasím. Podľa mňa by mali deťom do pätnástich rokov zakázať vstup do podobných budov vrátane knižníc a kníhkupectiev. Tie úbohé knihy si to nezaslúžia.

Namiesto odpovede som iba prekrútila očami. Nie vždy bolo múdre na jeho reči odpovedať. Ako som už zistila, vie byť dosť urážlivý, hoci si to väčšinou aj zaslúžil.