Electus - Mesto Rozdelených I.

18. Kapitola

Čože?! My ideme s nimi? To nemyslíš vážne! Ja s takouto zberbou odmietam chodiť krížom-krážom po svete a hľadať druhú knihu! Nie! Ani náhodou! Vylúčené! Mňa nepresvedčíš!

„Nemáš na výber," pošepla som mu.

Tak to teda rozhodne mám! Vieš kto som? Nepokúšaj sa ma nasrdiť, maličká!

„Načo teda čakáme? Čím skôr začneme, tým skôr ju nájdeme," prerušila som Arónove hrozby a obrátila sa na Adriánu.

Pustila som sa prvým smerom, ktorý mi napadol, keď som začula, ako sa Vasil pýta Adriány:

„Teda Peter s nami už nepôjde?"

Stŕpla som. Jeho meno mi ešte chvíľku rezonovalo v ušiach. Pomaly som sa k nim otočila.

„Čo prosím?"

Adriána sa obzrela a nervózne podišla ku mne. Začínala som z toho mať zlé tušenie.

„Je tu ešte niečo. Tú knihu nemôžeš ísť hľadať sama."

„No jasné! Vedela som, že to bude mať ešte nejaký háčik! A to vážne musí ísť aj on? Veď idem predsa s vami," chytala som sa poslednej slamky.

„Nás dvoch nepočítaj. Nie sme Electovia."

Škaredo som sa na ňu pozrela. Dobre som vedela, kam tým mierila.

„Potrebuješ Petra," odvetila vecne.

Táto veta sa zabodla do môjho vedomia ako ostrie noža.

„Tak... To... V žiadnom... Prípade! Je to namyslený, bezočivý, arogantný a sebavedomý klamár!"

Prudko som začala gestikulovať na znak absolútneho nesúhlasu.

„Hral sa na môjho priateľa a pritom ma mal iba strážiť a...," zrazu som si uvedomila ešte jednu podstatnú vec, „za to všetko môžeš ty!"

Adriáne rázom skamenela tvár. Chcela niečo namietnuť, no nedala som jej šancu.

„Ako som mohla byť len taká hlúpa?! Veď všetko si mala do bodky naplánované! Najprv povieš otcovi, že moja mama si želala, aby som pokračovala v jej hľadaní. Počkáš si zopár rokov, a keď môj učiteľ latinčiny ochorie...," zarazila som sa pri jej jemnom úškrne, ktorý nedokázala skryť.

Spýtavo som sa na ňu pozrela, no opäť mi docvaklo.

„To hádam nemyslíš vážne! Čo si mu spravila?!"

Pokrčila plecami.

„Neuveríš, aký bol šťastný, keď som ho pozvala na večeru. Kto mal vedieť, že mäso, ktoré mu servírovali, bolo pokazené?" nenútene vysvetľovala.

Radostný podtón v jej hlase sa však nedal prepočuť. Neveriacky som na ňu zízala. Nikdy by som si nebola pomyslela, že... Zahnala som tú predstavu a radšej ďalej pokračovala:

„Potom si sa rozhodla vrátiť a zastupovať ho! Niet divu, že otec bol k tebe taký nevrlý!"

Ja som ti hovoril, že sa mi od začiatku nepáčila.

To už Adriána naozaj chcela niečo povedať, no ja som sa iba rozbiehala.

„Potom prišli moje narodeniny. Perfektná príležitosť! Otec nebol doma a nikto o ničom netušil. Dala si mi mamin denník prostredníctvom Nany ako darček, aby si ma navnadila a začala sa o ňu viacej zaujímať a trochu pátrať. Možno ešte v ten deň si poslala list Petrovi, aby ma strážil a dával na mňa pozor. Keď som sa vytrepala z vily, tak si nám len držala palce, aby to vyšlo. Lenže ono to až tak úplne nešlo ako si chcela. Zjavil sa tam totiž Consilius, ktorý nám to dosť okorenil. A keď sme boli konečne v bludisku a našli tú knihu, tak sme mali čo robiť, aby sme odtiaľ vyviazli živí! Lenže to už nás čakal profesor a vtedy si sa ako dobrá duša zjavila, aby si nám pomohla a..."

„Pandorka, ona to tak nemyslela!" prerušil ma Vasil a postavil sa medzi nás.

Stíchla som. Prebodávala som ju ostrým pohľadom plným bolesti. Ako ma mohla takto podlo zradiť? Prečo mi hneď na začiatku nepovedala, čo mala v pláne? Prečo mi nepovedala o Petrovi? Jemne odsunula Vasila a podišla ku mne. Uhla som pohľadom a prehltla. Smutne si vzdychla.