Electus - Mesto Rozdelených I.

3. Kapitola

Otcove oči potemneli. Na malú chvíľku v nich bolo vidieť hlboký smútok. Na milisekundu mi pripomenuli hlbokú studňu. No namiesto vody tam bol žiaľ a beznádej. Zahryzla som si do jazyka. Asi som s tým nemala začínať. Keď som sa však naňho pozrela druhýkrát, všetky pocity vyprchali strácajúc sa niekde pod maskou ľadového pokoja. Dokonca som bola aj toho názoru, že sa mi to len zazdalo.

„Lenže ona je mŕtva, Pandora," povedal odmerane.

„Klameš!" oponovala som mu tvrdohlavo dolámane sa stavajúc na nohy.

Otec sa zarazil.

„Prečo by..."

„Sám si ho počul! Tak prečo tomu odmietaš uveriť?!" vrieskala som naňho prudko rozhadzujúc rukami.

Jeho slová ma v hrudi bodali ako dýky. On však iba sklonil hlavu a takmer nepočuteľne zašepkal:

„Zmier sa s tým."

„Tak ako ty?!" kričala som, „mám sa zatvoriť do svojej izby a ignorovať všetko a všetkých okolo seba?! Čo ak naozaj žije? Za to riziko by to predsa stálo! Stačí iba pár dní a..."

„Nikam sa nepôjde! A hlavne nie ty! Nedopustím, aby kvôli starému, egoistickému a ctižiadostivému starcovi..."

„Hovoríme tu predsa o mojej mame!"

Ticho, ktoré nastalo bolo presiaknuté zlosťou. Videla som, ako zatínal čeľusť a päste.

„Počul si to," vyčítala som mu, no on sa na mňa už viac nepozrel.

Vedel, že som mala pravdu. Čakala som či mi niečo múdre ešte neodvrkne, no keď tam len tak mlčky stál odmietajúc sa mi pozrieť do očí, tak som si iba nahnevane odfrkla. Bez ďalšieho slova som nechala spadnúť palicu na zem a odišla z telocvične.

Ani som nevedela, ako som sa dostala do izby, prezliekla sa a presunula sa do triedy. Nepamätala som si, kedy ma naposledy takto všetko bolelo. Cítila som, ako mi horeli líca. Tentokrát to však bolo aj kvôli hnevu a bezmocnosti. Namrzene som si stiahla hodinky z ruky. Vraj mŕtva! Zaťala som čeľusť. Tieto slová mi vháňali slzy do očí. Zažmurkala som a potlačila nechcené slané kvapky. Kiežby to bola aspoň jediná vec, v ktorej bol tak hrozne tvrdohlavý...

Ťažko som si vzdychla a položila si hlavu na lavicu. Aj keď som sa mu snažila porozprávať, čo všetko sa mi prihodilo, nechcel o tom ani počuť.

Keď sa dalo, tejto téme sa krvopotne vyhýbal a robil všetko preto, aby môj útek sa nedostal na verejnosť. Začal tomu hovoriť výlet a pre zamestnancov spravil upravenú verziu.

Podľa nej som sa hneď po narodkách vkradla do jeho pracovne a ukradla kľúč, ktorým som si otvorila vstupnú bránu. Potom som sa niekde jednoducho túlala celý týždeň. Cestovala som z mesta do mesta a snažila sa utiecť jeho mužom, až kým ma nakoniec nedostihli blízko Bardejova.

Pochybujem, že mu uverili. Každý, kto ma aspoň trochu poznal vedel, že to bolo nejako prikrášlené, pretože ja by som nevedela prežiť v divočine ani jednu noc (o čom som sa naozaj aj presvedčila). No nikto by sa neodvážil skúmať, ako to v skutočnosti bolo. A ja som, samozrejme, musela držať jazyk za zubami.

Do triedy vstúpil profesor Dejín mágie, Artúr Memorián. Ako obyčajne, hnedé sako, sivé rifle a okuliare, ktoré mu zväčšovali oči tak, že vyzeral, akoby mal namiesto nich ping-pongové loptičky. Dnes však bol nejaký namrzený. Už len čo vstúpil do triedy sa na mňa zamračil. Nechápavo som naňho zazerala. Nepamätala som si, že by som ho v poslednej dobe nejako nahnevala. Teda... ak som nepočítala večné meškanie na jeho hodiny a absolútny ignor ku každej téme, ktorá sa aj tak nakoniec zvrtla na Veľkú vojnu.

Postavil sa predo mňa, odkašľal si a začal:

„Mladá slečna, myslím si, že som vám za tie roky dával dostatočné vzdelanie. Preto nechápem, čo vás napadlo uveriť takej hlúposti, takému veľkému prehrešku voči dejinám..."