Electus - Mesto Rozdelených I.

73. Kapitola

Kým som si zhrozene premeriavala jej tvár, ona pripravovala všetkým raňajky. Zbierala po zemi papieriky od klobás a špekáčikov. Vtedy som si spomenula na celý včerajší večer. Od hľadania Aróna, cez šok z toho, že vidím otcovo auto až po ten nevysvetliteľný pocit únavy. Bolo mi jasné, že ma Adriána nejako dobehla, ale ako?

„Keď mág predstiera, že vyslovuje zaklínadlo, určite ho aj vysloví," odvetila Adriána, akoby mi čítala myšlienky.

Opäť som sa začervenala. Bolo toto možné?! Bola som hore sotva päť minút a už by som sa najradšej od hanby pod zem prepadla.

„Odkedy Svetlí mágovia poznajú uspávacie zaklínadlo?"

Adriána sa zarmútila.

„Nepoznajú," začala opatrne, „to som sa naučila, keď som bola tvoja učiteľka."

„Aha... Ale... To potom znamená, že si Svetlá a dokážeš sa naučiť temné zaklínadlá?"

Váhavo prikývla.

„Len také jednoduché... Ale áno."

„Čiže, aj ja sa dokážem naučiť zaklínadlá Svetlých mágov?"

„Vieš... No... Nie je to také jednoduché... Tvoja mama bola expert na takéto veci, určite by ti lepšie poradila... Pomôžeš mi s raňajkami?"

Prižmúrila som oči. Dobre som vedela, že klamala. Mama totiž nikdy nebola expert na cudziu mágiu. Jej vyvolený typ mágie bola telepatia. Keď si pomyslím, ako išla telepatia mne... No, bola by veľmi sklamaná. V spomienkach som si vybavila jej zamračenú tvár v bludisku. V očiach jej hrala výčitka. Takú som ju videla, keď sa občas pohádala s otcom. Nebolo to na dennom poriadku. Keď tak som nad tým rozmýšľala, začali sa hádať pár mesiacov pred jej odchodom. Rukou som zablúdila k maminej retiazke, na ktorej sa hompáľalo písmenko A. Nepamätám si deň, kedy ju nemala na sebe. Doteraz som neprišla na to, prečo ju nechala vo vile Tenebras a nezobrala so sebou. Viem, že nikto okrem nej mi ani na tú záhadu neodpovie. Stisla som to drobné zlaté písmenko do hrste a zavrela oči. Nájdem ťa, mamy. To ti sľubujem.

Vybrala som sa k Adriáne predstierajúc, že som nepostrehla jej náhlu zmenu témy a pomohla jej nakrájať paradajky, chlieb a poslednú klobásu. Za ten čas, čo my dve sme si lámali hlavu, čo z toho ukuchtiť, Peter naháňal Vasila do najbližšieho potoka, aby zo seba zmyl aspoň nejaké to blato. Uvedomila som si, že aj mne by to prospelo. Veď moje telo nevidelo sprchu už ani nepamätám... Túžobne som si pospomínala na prúd hrejivej vody, ktorý mi každý večer stekal po unavených svaloch.

Ešte dobre, že tu nemáme zrkadlo, lebo už iba podľa Petrovho úsmevu, ktorým ma obdaril ráno, som si bola vedomá svojho „účesu".

Dokončili sme raňajky a ja som ich zavolala. Nemusela som čakať dlho. Už o pár sekúnd ku mne trielil Vasil a za ním Peter, ktorý ho naháňal. Vasil šikovne skočil cez korene stromov a skryl sa mi za chrbát.

„Ha, ha, nechytíš ma! Si príliš pomalý!" vysmieval sa Vasil Petrovi.

Peter zrýchlil a v plnej rýchlosti do mňa skoro narazil. Podarilo sa mu však nejako vykľučkovať a zabrzdiť.

„Som až taká priehľadná?" naoko urazene som sa ho spýtala.

„Naozaj chceš počuť moju odpoveď?"

„Vlastne ani nie, prišla som vás zavolať na raňajky."

„Tak to je škoda, pretože inak by som ti povedal, že... Ale nič," zahovoril.

Dobre som vedela, že práve hodil návnadu. No pokušenie spýtať sa ho na to nič bolo na nevydržanie. Hlava sa mi rozpoltila na dve polovice. Myšlienky sa búrili a prekrikovali jedna druhú. Na jeho tvári som si všimla malý úsmev. Očakával tú otázku. Zomkla som pery a skôr, ako som mu mohla niečo odvetiť, som sa otočila na päte a vrátila sa k Adriáne. Ešte som stihla poskladať na taniere jedlo, keď prišli.

„No konečne! Kde ste sa vy dvaja flákali?" spýtala sa ich nedočkavo Adriána, keď sa vynorili z lesnej húštiny.

Peter si sebaisto vykračoval smerom k nám. Vasila mal na pleciach. Pár metrov pred nami ho položil na zem a podišiel k ohňu. Venoval mi krátky pohľad, ktorý som si „nevšimla" a pustila sa do raňajok.

„Takže," začala Adriána, keď sme sa všetci pustili do jedla, „prečítala som si Alexandrin zápisník."

Všetci sme ostali ticho. Dokonca ani Vasil ju neprerušil svojimi zvyčajnými otázkami.

„Píše sa tam mnoho vecí ohľadom kníh. Od tých najzákladnejších až po rôzne zaujímavosti. Ako sme včera večer čítali, druhá kniha sa nachádza zrejme vo Velehrade, takže..."

„Počkať!" prerušila som jej náhly výklad.

Všetci sa na mňa spýtavo pozreli.

„Vraveli mi, že mama šla do Velehradu preskúmať nejaké ruiny. Je jasné, že pátrala po knihe, ale... Nikto mi nepovedal, že tam išla na istotu."

Adriána zľahka prikývla.