Electus - Mesto Rozdelených I.

70. Kapitola

    Ocitla som sa opäť v tom dome. Teraz však to bola iná miestnosť. Bola priestornejšia a o čosi tmavšia. Kopy zvitkov tam chýbali. Miesto toho tam bola iba malá čierna knižka. Bola viazaná v koži a položená na starom drevenom stole vedľa mňa v bezpečnej vzdialenosti od toho, čo som sa práve chystala urobiť. Nervózne som položila klietku s vtáčikom na stôl predo mňa. Hneď vedľa už bola položená keramická váza.

Bola jednoduchá. Čas si však na nej už vypýtal svoju daň. Na vrchnom okraji bola hlina trochu popukaná a miestami sa aj mrvila. No na to, čo som plánovala spraviť, bola priam dokonalá.

V duchu som si prešla všetky možné riziká, ktoré som za ten čas teoreticky vydedukovala. Teraz prišla na rad praktická časť, ktorá mohla moju niekoľkoročnú prácu buď potvrdiť, alebo zmariť. Oči som uprela na krásneho maličkého vtáčika s červenými pierkami.

Hrubý a rozhodný hlas, ktorý sa mi dral z hrdla rozozvučal celú miestnosť:

„Abdo sui intra rei!"

Z mojej ruky vyšli malé zlaté guličky. Jemne mi postávali nad dlaňou. Od úžasu som zabudla dýchať. Nikdy v živote som to nevidela v takom dokonalom tvare. Nikto to ešte nevidel. Mágia je povestná tým, že sa rozpína a pri zaklínadlách sa roztriešti na maličké kúsky. No teraz... Držali pokope a jemne sa mi vznášali nad dlaňou.

Mozoľnatou rukou som urobila letmý pohyb. Guličky sa pohli vpred. Krúživými pohybmi si razili cestu k nič netušiacemu vtáčikovi. Očakávane som pozerala, čo bude nasledovať.

Začali okolo neho krúžiť. Vtáčik v klietke si ich všimol a začal nervózne mávať krídlami. To ich však neodradilo a začali krúžiť ešte rýchlejšie. Vtáčik splašene lietal v klietke a snažil sa nájsť únikový východ. Toho však nebolo. Guličky okolo neho krúžili už takou rýchlosťou, že ho obalili do žiare ostrého zlatého svetla. Miestnosť rozozvučal jeden dlhý hlasný hvizd a vtáčik sa odrazu stal súčasťou svetla. Zafarbil ho trochu do červena. Svetlo sa ešte chvíľu krútilo stále dookola, no potom veľkou rýchlosťou narazilo do vázy. Tá začala žiariť oslnivým zlatým svetlom. Hneď na to však začala praskať, až nakoniec vybuchla s ohlušujúcim rachotom.

Nečakaný výbuch ma zvalil na chrbát. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som si uvedomila, čo sa práve teraz odohralo. Ohromene som sa dívala na tú spúšť predo mnou. V očiach ma začali štípať slzy. Nevedela som či to bolo od šťastia, či od toľkého prachu, ktorý zaplnil celú miestnosť. Kašľúc som poštvornožky došla k stolu. Chytila som sa okraja a s námahou som sa postavila. Celé moje telo ovládla nečakaná slabosť. Nohy aj ruky sa mi triasli. Bola som veľmi prekvapená, koľko energie si vyžiadalo toto zaklínadlo.

Váza bola rozbitá na tisícky márnych kúskov. Po vtáčikovi však nebolo ani stopy. Akoby sa vyparil do éteru. Zblízka som si prezerala škody, ktoré zaklínadlo spôsobilo. Črepiny boli hladké, akoby obrúsené. Okrem toho sa celá váza rozbila na rovnako veľké kúsky. Rýchlo som schmatla čierny zápisník a zapísala doň svoje poznámky nevynechávajúc ani najmenšie detaily.

Ešte stále som nemohla uveriť, že sa to naozaj stalo. Horúčkovito som premýšľala a prehodnocovala. Vzhľadom na to, koľko ma to stálo energie, trvalo toto zaklínadlo len pár sekúnd. Bolo to zvláštne a nevídané. Úplne sa to líšilo od platných zákonov a pravidiel, ktoré doteraz svet mágov odhalil. Pozrela som si na ruky.

Už dávni filozofi prišli na to, že v žilách nám spolu s krvou koluje aj mágia. Ako a prečo? To ostávalo zatiaľ nerozlúštené, no jedno bolo isté. Krv je najmocnejšia a najzneužiteľnejšia zbraň pri zaklínadlách. Pretože krv je u každého mága len jedna. Ako odtlačky prstov, tak aj mágia v nej, je originálna a výnimočná.

Veľakrát padla v mojej hlave otázka či nás mágia nedokáže spraviť nesmrteľným. Pretože to bolo jediné v nás, čo nikdy nezaniká, len sa presúva na iné miesta. Možnože, ak by mág nikdy v živote nepoužil mágiu, ostal by nesmrteľný. Alebo z nás stále každú minútu vyprcháva trocha tej mágie? To sa zrejme nikdy nedozviem...

Odrazu sa plachta, ktorá oddeľovala miestnosti zavlnila a dnu vstúpila známa hnedovláska. Ani som sa k nej nemusela otočiť, aby som vedela, že to bola ona. Jej vôňu jarných kvetov a čerstvo pokosenej trávy by som spoznala kdekoľvek. Celá natešená som sa k nej otočila, aby som jej mohla zvestovať vynikajúce správy, keď som sa zarazila. Jej mladú a krásnu tvár zvierala bolesť a útrapy. Okamžite som zvážnela.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa ticho hrubým mužským hlasom.

Ona však iba pokrútil hlavou. Bystré, vždy usmievavé zelené oči sa jej zaliali slzami. Bezmocne si sadla na stoličku, ktorá stála hneď pri dverách a na ktorej vždy tak rada sedávala a pozorovala ma, ako si robím poznámky. Zložila sa na ňu akoby s poslednou silou a zaborila si tvár do dlaní. Pozbierala som posledné zvyšky síl, pritiahla si stoličku vedľa nej a sadla si. Sprvu som trochu aj váhala, no napokon som jej začala hladiť dlhé vlasy a plecia, ktoré sa nepokojne dvíhali od neutíchajúceho plaču.