Electus - Mesto Rozdelených I.

11. Kapitola

„Zvláštne napadnutie dvoch mladých chlapcov Svetlými mágmi otriaslo celým Spoločenstvom! Že by to znamenalo koniec mieru medzi Svetlými a Temnými mágmi? Viac už o chvíľu."

Celá jedáleň bola neobyčajne tichá a presýtená veľkým očakávaním. Otec sedel na druhom konci jedálenského stola a zachmúrene sledoval žlté lúče, ktoré sa vynárali z polguľovitého predmetu. Večerné správy zrejme budú mať veľký vplyv na voľby. Ak bolo to, čo teraz pred malou chvíľou povedali, pravda, potom už o pár minút by mali lúče čistej mágie ukázať jedno veľké nešťastie.

„Dvaja chlapci teraz bojujú o svoj život v nemocnici s vážnymi popáleninami na takmer celom povrchu tela. Nikto doteraz presne nevie, ako sa to stalo. Jediné svedectvo nám môžu poskytnúť iba títo mladí mágovia. Podľa slov ich rodičov sa mali dvaja kamaráti údajne ísť poprechádzať na lúku neďaleko mesta. Prečo tam išli a čo tam robili nám však ostáva záhadou. Dôležitá je však otázka: Je to nebodaj koniec nášho krátkeho mieru medzi Svetlými a Temnými mágmi? Alebo ten mier nikdy neexistoval? Rozprávali sme sa s expertmi, ktorí študujú históriu vzťahov v tomto nekonečnom súboji. Pozrite sa, čo nám k tomu povedali," redaktor zmĺkol.

Zlaté lúče z Nundatuma sa zamihotali a o chvíľu ukázali postavu neznámeho muža v dlhom čiernom laboratórnom plášti, ktorý mu siahal až po zem. Spokojne sedel na malej čiernej stoličke. V pozadí bolo vidieť ruch pracujúcich. Sem-tam som zazrela, ako niekto zozadu hodil na svojho kolegu závistlivý alebo túžobný pohľad.

Redšie čierne vlasy mal amatérsky nagélované a ulízané dozadu, čím zvýraznili jeho veľké odstávajúce uši. Na očiach mal malé štýlové okuliare, ktoré mu každú chvíľu padali na stranu. Vždy si ich, už nacvičeným pohybom ruky, dal naspäť, akoby to bolo preňho normálne hlúpo sa pri tom usmievajúc.

Bol to typický obraz vedca v našom Spoločenstve. Hlava neustále zaborená v knihách, nad mikroskopom alebo skláňajúca sa nad lupou, a pritom naivná, slepá a bez najmenšej vedomosti o tom, čo sa okolo nich dialo. Veľmi by ma prekvapilo, keby vedel, že to, čo teraz povie, bude mať veľký význam pri voľbách. Nehovorím, boli aj výnimky, no pri jeho hlúpom úsmeve si zrejme myslel, že bude z neho hviezda.

„Naše výskumy preukázali, že od roku dvetisíc jeden až po súčasnosť bolo jedno z najdlhších období, kde nikto nezaznamenal jediné napadnutie."

Sotva ho nechali tú vetu dopovedať, už sa obraz opäť presunul na reportéra.

Doslova sa tam všetci išli potrhať o to, aby boli čo najdlhšie v obraze. Bolo to smiešne detinské, no každý reportér priam s nevôľou súhlasil s rozhovorom, pri ktorom by ho nebolo vidieť. A ak náhodou áno, dobre, že si nohy nedolámal od toho, aby bol aspoň trochu pred kamerou.

„Bola to náhoda? Alebo to má niečo spoločné s Hlavným mágom? Prečo nezaútočili po celý ten čas? Je strach, ktorý Hlavný mág Severín Noct okolo seba po celý čas šíril dôvodom, prečo sa neodvážili na nás zaútočiť?" pýtal sa ďalej reportér.

„Opýtali sme sa Lýdie Callidusovej, čo si o tom myslí," dokončil a na plátne sa objavila Lýdiina usmiata tvár.

Jej krásne červené a plné pery nahodili milý úsmev. Modré oči mala hlboké, priam som sa do nich vpíjala a strácala niekde v diaľke. Blonďavé vlasy sa jemne vlnili v pravidelných kučerách. Na sebe mala elegantné večerné čierne šaty. Boli také zvodné, že iba vďaka nim by si získala na svoju stranu päť šestín celej našej mužskej populácie.

Jej tvár mi niekoho hrozne pripomínala. Vedela som, že som ju videla po prvýkrát, no predsa. Ten jej úsmev, spôsob, akým si podoprela hlavu o lakeť, ako sa zasmiala... Bolo to neuveriteľné, no určite som to už niekde videla.

Na krku sa jej hompáľala strieborná retiazka. Snažila som sa pozrieť, čo to mala na nej zavesené, no nestihla som, pretože obraz sa priblížil na jej tvár, čím sa mi retiazka úplne stratila zo zorného poľa.

„Podľa mňa je to jasné. Severín Noct už stráca na svojej hrôzostrašnosti. Časy, kedy sa pred ním triasli na kolenách dokonca aj Svetlí mágovia, pominuli. Spoločenstvo potrebuje nového schopného vodcu. Niekoho, kto by prišiel s inými nápadmi a myšlienkami. Niekoho, koho by si vážili a rešpektovali. Kto by pomohol odhaliť všetky pasce, do ktorých nás Svetlí budú chcieť vlákať. Kto sa postará, že zamlčané sa nakoniec dostane na povrch. Vytiahne na svetlo všetky temné zákutia tejto, takpovediac, dobrej vlády. Mágovia potrebujú vládcu, ktorý by dokázal riadiť celú krajinu bez strachu. Čo Severín, bohužiaľ, po tom strašnom incidente s jeho ženou už zrejme nedokáže. Neviem pochopiť ľudí, ktorí chcú dokázať veľké veci, no namiesto toho, aby ich spravili, len zbabelo utečú..."

„Vy... Vy si myslíte, že pán Noct pred niečím uteká?" spýtal sa reportér úplne vyvedený z miery.

Lýdia sa tajomne usmiala.

„Každý pred niečím uteká. No minulosť sa vždy vráti."

Ešte nikdy som nemala zo žiadneho človeka tak zmiešané pocity ako z nej. Väčšinou vystupovala sebavedomo, v jej hlase bolo počuť istotu, rozhodnosť a vieru v svoje vlastné slová. V tej chvíli som ju obdivovala. No oči sa jej občas šibalsky a tajomne zaleskli. Vtedy som trochu zapochybovala a snažila sa prísť na to, čo to malo znamenať. Niekedy som mala dokonca aj pocit, že sa z niekoho nemenovaného až vysmievala. Inokedy, že niekoho vyzývala. Bolo to jednoducho zvláštne.