Electus - Mesto Rozdelených I.

18. Kapitola

Nič som mu na to radšej ani neodpovedala a chytila ho za ruky. Neušli mi pri tom dva mokré polkruhy, ktoré sa mu tak krásne vynímali na tričku. Zmraštila som tvár. Hlboký nádych a výdych až keď mi budú odumierať posledné mozgové závity. S tým sme ho obidvaja chytili a posúvaním po dlážke ho presunuli do archívu. Adriána nás nasledovala. Keď sme ich konečne položili a ja som odtrhla pohľad od dvoch tiel v bezvedomí, ukrývajúcich sa v šere archívu, Adriána zasvietila vypínač.

Zažmurkala som, aby som si zvykla na náhle ostré biele svetlo. Stáli sme pred obrovským množstvom regálov poukladaných do radov. Boli preplnené rôznymi spismi a knihami. Niektoré boli v ochranných obaloch, iné sa tam len tak povaľovali v obrovských škatuliach. Vystrela som sa a pohľadom prečesávala tie dlhé rady políc. Boli nekonečné! Moja nádej sa vyparila ako nevinne ležiaca čokoláda na stole. Tu to nenájdeme ani za týždeň!

Vasil potichu zavrel dvere. Neustále sa pritom pozeral na tých dvoch mužov. V jeho očiach sa však neleskol strach, ako to bolo v mojom prípade, ale hnev. Nemala som ani poňatia, čo sa to v jeho detskej hlávke deje, že sa tam nabrala toľká krivda, no nestihla som sa ho to ani spýtať, lebo sa svižným krokom rozbehol niekde za mňa.

Adriána nám kývla hlavou a sama sa vybrala do jedného z regálov. S Petrom sme si vymenili utrápené pohľady. Možno po prvýkrát za dlhú dobu sme sa na niečom zhodli. Mrmlúc sme sa obaja šuchtavo pustili do hľadania.

„A čo vlastne hľadáme?" opýtal sa Peter, keď nás Adriána viedla už do tretej uličky.

„Malú knihu. Mala by byť v koženej kapse. Nebola príliš hrubá a bola zviazaná koženými remienkami," prosto odvetila prezerajúc najbližšiu krabicu.

„Ako vieš, že ju nikto odtiaľ neodpratal?" spýtala som sa a tiež prehľadávala poličku oproti.

„Tvoja mama bola múdra. Nenechala by nič na náhodu. Určite ju nejako začarovala, aby sa jej nič nestalo."

Zaťala zuby, keď krabicu posúvala na miesto a vytiahla ďalšie knihy so spismi.

Peter prešiel na koniec tretieho radu a začal hľadať tam. Na najvyššie poličky nedosiahol, preto zobral Vasila na plecia. Ten bez akýchkoľvek protestov splnil, o čo ho Peter žiadal. Netrvalo mu dlho, aby sa zavesil na jeho ramená a s vysmiatou tvárou sa začal prehrabávať policami. Krivo som sa na nich usmiala. Aspoň niekto si to hľadanie užíva.

Čo ste sa zbláznili?! Viete vôbec akých priestupkov sa práve dopúšťate?! Práve chcete vykradnúť archív!

„Nezblázni sa z toho. Zvykaj si. S nami nič iné zrejme ani nezažiješ."

No zbohom. Dostal som sa do rúk zlodejom! Vlastne... Aj mňa ste len ukradli!

„A ako inak sme ťa mali odtiaľ dostať?"

Prosím? Vždy som bol predávaný na smrteľnej posteli najstaršiemu synovi, v núdzových prípadoch aj dcére. Mal som obrad, hostinu, dary a ÚCTU! A čoho sa teraz dočkám?!

„Toho, čo si vymenoval počas tejto cesty aspoň desaťkrát," znudene som mu skočila do reči.

Neúcta! Žiaden rešpekt! Ignorancia! Hrubé správanie!

„Veď hovorím! Nič, čo by si aspoň dvadsaťkrát nepovedal."

Ani v treťom rade sme však nič nenašli, čo by vyhovovalo Adriáninmu popisu. Vošli sme teda do štvrtého. Vasila to chodenie medzi spismi a hľadanie začalo nudiť. Poprosil Petra, aby ho dal dole. Keď už konečne šiel po vlastných, začal reptať. Nepomohlo ani to, keď uvidel, kde sme a koľko toho máme ešte prejsť.

„A ako ju vlastne odtiaľ dostaneme, keď ju nájdeme?" zaujímal sa Vasil.

„Teleportujem ruksak do archívu a potom ju v ňom prenesiem naspäť," odvetila vecne Adriána a opäť sa pustila do kníh poukladaných na najnižších policiach.

„To sa dá?" neverila som.

Práve som pozerala stredné regály a odolala pocitu dotknúť sa jednej z tých starých kníh. Vyzerali hrozne krehko. Zažltnuté listiny a vyblednutý atrament. Doslova sa mi rozpadávali pod prstami. Aj otec má takéto knihy. Uškrnula som sa. Keby tak vedel, že som sa mu tam len pred pár týždňami hrabala... Asi by to nerozdýchal.

Spomenula som si na Aróna. Čo by asi povedal, keby videl koľko je tu kníh a v takomto stave? Ľutoval by ich? Aj ostatné knihy dokážu vnímať svet rovnako ako on? Ak nie, prečo on áno? A prečo vyzerá tak... Zachovalo? Tieto knihy vyzerajú, že iba pri pohľade na ne sa celé rozpadnú a to pri tom nie sú ani spolovice také staré ak on. Prečo aj on nevyzerá tak staro a krehko?

Pretože ja mám v sebe mágiu!

Mykla som sa. Tak hlasno mi do hlavy ešte nevrieskal.

Ako sa vôbec opovažuješ porovnávať ma s týmito tu! Ja som jedinečný, nenahraditeľný, výnimočný! Všetky informácie, ktoré sú v tomto archíve sú len zlomok toho, čo sa ukrýva vo mne!