Electus - Mesto Rozdelených I.

17. Kapitola

„Poľovnícka chata," spresnila Adriána, „a ten vír nebol až tak dokonalý. Keďže som bola hrozne vyčerpaná, tak asi kilometer pred ňou sa rozpadol."

Vasil jej daroval jeden zo svojich škaredých pohľadov a ďalej rozprával svoju verziu príbehu:

„No a potom použila svoju čarodejnícku moc na to, aby si ošetrila rany. Ja som jej osobne asistoval pri výrobe čarovného nápoja!"

Po týchto slovách hrdo vypäl hruď a pobúchal si po nej päsťou.

„Čo bol, len tak mimochodom, silný energetický čaj, ktorý ešte používala moja mama, keď som bola malá," dokončila Adriána.

„A teraz, keď som sa zotavila a Vasilovi začali už dochádzať otázky, som sa rozhodla, že je načase pokračovať."

Nechápavo som sa na ňu pozrela.

„Pokračovať v čom? Veď knihu sme získali."

Čože?! Takže ja som bol len nejaká úloha?! Vy zlodeji! Podliaci! Narušitelia poriadku a odpočinku!

„Sklapni!" potichu som zavrčala.

„Čo?" spýtala sa Adriána.

„Nič... Len som uvažovala nahlas," vykrúcala som sa snažiac sa ignorovať Arónove nahnevané nadávky.

„Aha..."

Chcela som prerušiť trápne ticho, ktoré medzi nami zrazu nastalo, a preto som pokračovala ďalej v načatej téme:

„Nemôžem to dokončiť."

Adriána sa na mňa prekvapene pozrela.

„Prečo?"

Pozrela som sa do jej modrých očí.

„Musím nájsť mamu," odvetila som rozhodne.

Adriána mi venovala neistý pohľad.

„Veď ani nevieš, kde ju hľadať."

„Kniha minulosti mi to prezradí."

Tak moment! Mňa do toho neťahaj!

Adriána na to dlhú chvíľu nič nepovedala. Zrejme tuho premýšľala, ako ma od toho odhovoriť.

„Dobre... Povedzme, že budeš vedieť, kde ju držia. Ako ju však chceš odtiaľ dostať? Premýšľaj! Bola tam uväznená osem rokov! Myslíš si, že keby to bolo také jednoduché, neutiekla by skôr?"

Mykla som sa.

„Uväznená?"

Adriána stuhla. Zavrela oči a odvrátila zrak. Vasil sa zvedavo pobral k nej.

„Hej, prečo si to aj mne nepovedala?" urazene sa spýtal.

„Odkiaľ vieš, čo sa stalo mojej mame?" pokračovala som napäto.

„Viem to už dlhšie... Je jedno odkiaľ," zahovárala.

„Tak prečo si ju..."

„Pretože to nejde!" skríkla na mňa a ruky zaťala do pästí.

Oči jej horeli zlosťou a totálnou bezmocnosťou.

„Myslíš si, že som sa nesnažila nájsť spôsob, ako ju odtiaľ dostať? Je to nemožné," trpko dokončila.

Lepšie som si ju prezrela. Ani som si nepamätala, kedy som ju videla takúto... Na dne. Poznala som ju síce iba pár mesiacov, no aj tak som vedela, že takýto výraz by len tak niekto nenahodil každý deň. Všetkých mamino zmiznutie veľmi ranilo. Žeby aj ju to totálne zlomilo? A to aj napriek tomu, že vedela, kde ju Consilius držal?

Ja som to však odmietala vzdať. Bola pravda, že záchranu mamy som si nejako detailne neplánovala, no určite musel existovať nejaký spôsob. Možno by som presvedčila otca, aby to zobral do vlastných rúk. Raz. Avšak na to som potrebovala vedieť, kde ju držali, čo mi len tak náhodou nenápadne zatajila.

„A kde je to odtiaľ?" spýtala som sa jej, no neodvetila mi.

Zamyslene si totižto prechádzala rukou po brade. Očividne bola myšlienkami úplne inde.

„Jedna možnosť by však..."

„Čo?"

Chcela som ju posúriť, aby to dokončila, no zavrtela hlavou.

„Zabudni na to. Je tu niečo dôležitejšie."

Myslela som si, že odpadnem.

„Čo môže byť dôležitejšie ako záchrana mamy?!"

„Consilius sa bude snažiť získať druhú knihu. Musíme ho zastaviť, a to skôr, než bude neskoro."

S tým súhlasím.

„Na čej si strane?" zavrčala som cez zuby.

Prepáč, ale mala pravdu. My sme dôležitejší!

„Takže sa ide opäť na výlet?" spýtal sa Vasil s planúcimi očami plnými nedočkavosti.

Adriána s úsmevom prikývla. Vasil vyskočil do vzduchu s nadšeným jasotom. Adriáne okamžite zamrzol úsmev na perách. Rýchlo ho chytila okolo pliec.

„Na čom sme sa dohodli, Vasil? Žiadny krik, inak nás prezradíš!"

Vasil zamrmlal ospravedlnenie a zvesil hlavu. Bolo však jasné, že sa ho to až tak nedotklo, keďže sa mu na tvári zjavil drobný úsmev. 

„A čo potom?" podráždene som sa spýtala.

Arónova poznámka ma veľmi rozladila. Adriána však robila, akoby to nepočula.

„Pozri sa. S tvojou mamou sme šli po jednu z kníh. Neviem ako, ale bola si istá, že vedela, kde sa nachádzala. Čiže, ak nájdeme knihu, nájdeme aj tých, čo ju uniesli a tí nás nakoniec dovedú k Alexandre."

„Tak... Dobre. No ešte stále si mi nepovedala, ako ju chceš zachrániť," opatrne som jej pripomenula.

„Nemám to úplne premyslené. Budem nad tým musieť ešte pouvažovať."

„Hurá!" opäť skríkol Vasil, no stačil jeden Adriánin pohľad, aby si priložil prsty k ústam a predstieral, že ich zamyká a vyhadzuje kľúč.