Electus - Mesto Rozdelených I.

10. Kapitola

Celá doťahaná som skočila tvárou do postele a zaborila si hlavu do mäkkučkých vankúšov.

Au! Dočerta! Dávaj pozor kam si to ľaháš! Chceš ma hádam prizabiť?!

Trpiteľsky som si vzdychla a s hlavou zaborenou vo vankúši som mu odpovedala:

„Daj mi pokoj. Nemám náladu."

Ahá, takže naša malá Pan nemá náladu. Och, teba mi bol sám diabol dlžný! Mne je jedno či máš alebo nemáš náladu! Ja som zavalený pod tvojím veľkým nemotorným tučným bruchom! Ooooo, nemôžem... Dýchať!

„Ty nepotrebuješ dýchať," zamrmlala som ešte stále s tvárou vo vankúši.

Vytiahni ma! Hneď!

Vzdychla som si a namrzene vytiahla spod seba knihu s čiernymi väzbami. Na chvíľu som sa zapozerala na jej zvláštny zlatý symbol na obale.

Dlhú chvíľu mi trvalo, kým som ho presvedčila, aby mi povedal, čo znamenal. Kruh mal znázorňovať čas, ktorý plynul stále dookola. Nedal sa prerušiť. Rovná čiara, ktorá ho pretínala, mala znamenať minulosť, ktorá sa už nedala vrátiť späť a oko, že on mi ju dokázal ukázať. Zmocnilo sa ma malé nutkanie niečo sa ho na tú minulosť opýtať. No po chvíli som to zavrhla a položila ho vedľa lampy.

„Spokojný?" spýtala som sa podráždene.

Dá sa to predýchať. Ale čo ty? Ako si mohla svojmu otcovi niečo také vyčítať?! Nevidíš, ako sa o teba bojí?

Odfrkla som si. Báť sa? On?

„Prosím ťa Ar, nemám na to náladu," snažila som sa túto tému rýchlo ukončiť.

Som Arón! A-R-Ó-N! Zapamätaj si to konečne!

Ignorujúc ho som sa mu obrátila chrbtom a zakryla sa perinou. Dnešok bol vážne čím ďalej tým horší. Dokonca ani vo svojej vlastnej izbe som nemala chvíľku pokoja.

Túto knihu som spolu s Petrom Ortusom a Vasilom Andrássym našla v strede bludiska. Bola to kniha minulosti, ako som sa neskôr dozvedela. Náš symbol moci a hrdosti, ktorý sa stratil pred stovkami rokov. Bol dôvodom najväčšej a najkrvavejšej Vojny za samostatnosť a vlastné práva Temných a Svetlých mágov. Teraz bol tu. Rovno otcovi pod nosom. A nikto o tom nevedel.

Ako som už po čase zistila, len ja som mohla počúvať jeho táraniny a to vždy. Nech som bola kdekoľvek. Raz som na Artúrovej hodine trochu zadriemala... Bolo to iba na pár sekúnd... Iba som zavrela oči... Vlastne som vôbec ani nespala... A vtedy na mňa Ar začal kričať, ako som vôbec mohla spať na takomto dôležitom predmete! Hneď na to spustil niekoľko citátov o tom, že história je učiteľkou budúcnosti a podobné somariny. A ako by to nestačilo, tak spustil dlhokánsku kázeň, počas ktorej sa do toho zamiešal aj Artúr, ktorý si za ten čas všimol, že ho na plnej čiare ignorujem. Počúvať jednu kázeň by bolo ešte v pohode. No počúvať dve kázne naraz, ktoré hovoria o tom istom bola jednoducho smrť.

Neskôr, keď som prišla do izby som sa mu vyhrážala, že ak ešte raz cekne na nejakej hodine, tak ho vyhodím za múr a nechám ho na daždi pomaly splesnivieť a rozpadnúť. Na moju smolu, naozaj poslúchol. Takže sa už vyše týždňa snažím tolerovať jeho bľabotanie o ničom. Ale keď som sa ho chcela opýtať na niečo z minulosti, kdeže! Iba sa obšmietal a vyhováral!

Doslova som ho musela nahnať k tomu, aby mi ukázal aspoň niečo. No na moje veľké sklamanie mi ukázal iba nejakú nezmyselnú rýmovačku. Keď som sa ho opýtala, či by mi to preložil, tak iba odvrkol niečo v tom zmysle, že hoci ukazuje minulosť, neznamenalo to, že jej aj sám rozumel. Inak povedané, ako kniha minulosti bol úplne nanič, a čo bolo horšie, zrejme si privlastnil rolu môjho otca, ktorú svedomito aj vykonával. Normálne ľutujem, že sme ho v tom podzemí nenechali.

Ako dlho chceš ešte takto vylihovať?

Ozval sa mi po asi polhodine v hlave jeho dotieravý hlas. Mal ho síce pekný, hlboký, silný a pokojný, no po veľmi krátkom čase som naň začínala mať alergiu.

„Čo sa ti zase nepáči?"

Tvoj postoj k učeniu. Vieš aká to bola v mojej dobe vzácnosť, keď niekto vedel čítať a písať? A to už nehovorím o vyššom vzdelaní. Ty máš všetky vedomosti získané svetom za všetky stáročia doslova pod nosom, no ty nimi iba pohŕdaš! Vieš koľko ľudí by dalo všetko za to, aby sa im dostalo takéhoto vzdelania ako tebe?

„To hovorí kniha, ktorá má dejiny v malíčku?" doberala som si ho.

Možno viem toho veľa, no aj teraz sú na svete ľudia, ktorý nič z toho nemajú...

„A zrazu je aj z teba „hovorca prítomnosti". Povedz mi, potrebujem vôbec druhú knihu?"

Nastali minúty blaženého ticha. Spokojná sama so sebou som sa opäť ponorila do driemot.

Nepleť si pojmy minulosť a prítomnosť, mladá slečna! Minulosť je aj to, čo sa odohralo včera, dnes ráno... Niečo, čo už nemôžeš vrátiť späť, čo zostane už navždy vo mne napísané.

„Och, aké poetické! To si vymyslel sám?" rypla som doňho.

Len sa smej! Ver, že tento tvoj výrok si podčiarknem červenou a budem ti to pripomínať zakaždým, keď sa naskytne príležitosť!

Jeho poslednú vetu som odignorovala a mrkla očkom na hodiny. S hrôzou som však zistila, že je už pol štvrtej a ja musím mať do večere urobené všetky domáce (otcovo nové pravidlo). S nechuťou som sa vydurila z postele a lenivo sa posadila.

Kam ideš?

„Robiť tú najnudnejšiu vec na svete," zamrmlala som.

Och, bolo na čase! Už som sa zľakol, že budem musieť zasiahnuť, a to...

„Sklapni už konečne! Nemôžem rozmýšľať!"

Prepáč, povedal nakoniec zmierlivo.

Usmiala som sa. Nech sa Ar akokoľvek dlho durdil, jeho to nakoniec vždy prešlo. A vtedy dokonca povedal aj niečo múdre. Občas.