Electus - Mesto Rozdelených I.

22. Kapitola

Vtom sa nám pohľady stretli. Myslela som, že blúznim. Chvíľu sme na seba nechápavo hľadeli. Precitla som, až keď sa blízko nás ozvali rozkazy veliteľov.

„Čo tu robíš?!" zasyčala som.

„To by som sa mal skôr pýtať ja, nemyslíš?!" odvetil celý zadýchaný, prekvapený a... nazlostený.

„Zachraňujem ťa," odvetila som mu.

Peter sa sarkasticky zasmial.

„Hej, to vidím," poznamenal s neskrývanou iróniou.

„Čo máš za problém?! Mal by si mi byť vďačný, že som tu!"

„Vďačný? Tebe?! Keby nebolo teba, tak tu ani nie som!"

Za rohom bolo počuť rýchly dupot nôh a naliehavé hlasy.

„Och, pardon, Zoro. Takže ja som na vine?!"

„Áno!"

Surovo ma chytil za rameno a spolu sme sa rozbehli labyrintom chodieb hľadajúc východ.

„Áno?! No neviem-neviem, kto sa ku komu pridružil! Nenútila som ťa ísť so mnou!"

Niekde pred nami bolo počuť ťažký dupot nôh. Rýchlo ma stiahol do najbližšej uličky a spolu sme ticho počkali, kým vojaci okolo nás prejdú.

„Klamala si mi!" oboril sa na mňa po pár minútach ticha.

„To ty tiež!"

„Nikdy som ti neklamal," s tým sa odo mňa odvrátil a rýchlo pokračoval ďalej tou istou chodbou ako pred tým.

Skoro som sa rozosmiala.

„Uťahuješ si zo mňa?"

 Rýchlo som sa za ním rozbehla do ďalšej chodby. Vyzeralo to tu hrôzostrašne. Všade bolo prítmie a fakle hádzali na Petrovu uniformu zvláštne tiene.

„Aha, takže vtedy, keď Consilius poranil Adriánu, hovorila o úplne niekom inom?" pýtala som sa kráčajúc mu v pätách.

„Nemala si o tom vedieť. Prosila ma, aby som o tom pred tebou mlčal," ľahostajne pokračoval, akoby sa ma to vôbec netýkalo.

Uvedomoval si vôbec ako ma tým tónom iritoval? Zrejme nie.

„Och, aké šľachetné! Môžeš byť na seba hrdý, pretože svoju prácu si odviedol dokonale," šplechla som mu to do tváre.

Zaťal päste. Bez jediného slovka zahol do najbližšej uličky, ktorá sa len tak mimochodom od tých ostatných vôbec nelíšila. Nahnevane som ho nasledovala. Vtom prudko zastal až som doňho narazila. Silno ma chytil za plecia a rukami pridržal o stenu.

„Tak ma počúvaj! Myslíš si, že mi bolo dvakrát pochuti ti klamať?!"

„Och, chudáčik, nebodaj si nemohol kvôli mne spávať?"

Už mi chcel niečo pikantné odvrknúť, keď rovno pred našou chodbou sa stretli dve Hliadky. Peter zmĺkol a stiahol ma k sebe do tieňa.

„Našli ste ho?" spýtal sa jeden.

„Nie, pane."

„Pokračujte v tom. Cestu von tak ľahko nájsť nemohol," s tým si kývli hlavou a Hliadky sa presunuli inde.

Sotva zahli za roh už ma Peter ťahal ďalej.

„Ty máš kruhy pod očami, nie ja," potichu odvetil, keď sme sa od nich vzdialili.

Na to som mu nemala čo odvrknúť. Mal pravdu. Ako obyčajne. Od návratu do vily som nemohla spávať. A hoci by som mu to nikdy nepovedala, sčasti to bolo aj preňho. Nahnevane som sklopila hlavu a sledovala cestu.

Opäť sme zabočili. Potichu sme sa zakrádali z jednej chodby do druhej. Ar mal pravdu. Naozaj to tu vyzeralo ako menšie bludisko. Peter znova zabočil do ďalšej z mnohých chodieb.

Vtom sme stáli zoči-voči trom vojakom. Rýchlo sme sa otočili, lenže zozadu sa k nám náhlili ďalší dvaja.

„Stáť! Ruky hore a o nič sa nepokúšajte!" skríkol jeden a ukázal prstom na druhého vojaka.

„Zavolaj jednotky. Chytili sme väzňa aj s jeho komplicom. Ihneď!"

Boli sme v pasci. Čoskoro sem dôjdu posily a potom... Nevravela Adriána, že by mi pomohla, keby sa niečo zvrtlo?

Peter mi rýchlo pošepol pár slov, ktoré som kvôli búšiacemu srdcu ani poriadne nepočula.

„Zabav ich, niečo mi napadlo."

„Zabaviť? Ako?!" šepla som mu beznádejne, no on sa už dávno ponoril do svojich myšlienok.

Sotva som sa obrátila, už som čelila množstvu výsmešných pohľadov. Podarilo sa mi vyčariť silený úsmev. V duchu som ho preklínala.

„Hmmm, čaute! To je dnes ale krásna noc. Priam ideálna na výlet do prírody. Vedeli by ste mi odporučiť nejaké miesta tu na blízku?"

„Áno," odpovedal jeden celkom vážnym a pokojným hlasom.

Vytreštila som naňho oči. Uf, tak takú odozvu som nečakala. Strieľal si zo mňa?

„Jedno je hneď tu. Je to najlepšie, najhonosnejšie a najpohodlnejšie miesto, aké si kedy videla. Cena za ubytovanie je až smiešne nízka. Strava je tam trikrát do dňa a celý komplex je dvadsaťštyri hodín non stop pod ochranou, takže sa nemusíš ničoho a nikoho báť. Všetci to tu u nás volajú cela. A práve ste vy dvaja naň vyhrali doživotný zájazd."

Všetci vojaci sa zasmiali a ja som sa zmohla na kostrbatý a nervózny úsmev. Ak sa odtiaľto niekedy dostaneme, tak Petra zabijem... a hneď po ňom Adriánu.