Electus - Mesto Rozdelených I.

6. Kapitola

Nastalo dlhé ticho.

„Ani jedno z toho," odpovedala som po chvíli.

Alfonz sa zarazil.

„Ale potom..."

„Mama," skočila som mu do reči.

Alfonz sa zarazil. Lepšie sa mi zahľadel do smutnej tváre.

„Aha," vytisol nakoniec zo seba nervózne a chápavo si vzdychol.

Na jeho tvári bolo vidieť, že hľadal tie správne slová. Nakoniec sa opýtal:

„Čo ti na to povedal?"

„Myslím si, že si to vieš domyslieť aj sám."

Prikývol. Samozrejme, že to vedel. Sám bol pri tom, keď sa mama stratila. Vedel, čo sa s otcom stalo rovnako ako ja. Po odchode Adriány sa Alfonz stal mojou „bútľavou vŕbou", a to skoro vo všetkom. Jasné, prvé dva dni bol na mňa nahnevaný ako celý zvyšok vily, pretože on si to u otca dosť pokašľal a odniesol si to za mňa. No na moje šťastie sa nikdy nedokázal dlho hnevať a po pár dňoch si z toho začal robiť vtipné poznámky. Vlastne okrem nás troch nikto celú pravdu ani nevedel. A ani nebude.

„Čo si mu vlastne povedala?" spýtal sa opatrne.

Och, ako som nenávidela priame otázky. Dlho som sa obšmietala a rozmýšľala, ako správne poskladať slová do vety, aby dávali aspoň ako-tak zmysel.

„Iba som mu pripomenula, čo vtedy povedal profesor Consilius."

Pri tom mene Alfonzovi myklo kútikmi úst. Všimla som si, že otec naňho reagoval rovnako. Určite ho obaja veľmi dobre poznali.

„Aj otec sa tak zatváril, keď som mu spomenula to meno," zabŕdla som.

„Bodaj by nie," zamrmlal si popod nos.

„Čo prosím?"

Alfonz si unavene vzdychol.

„Počúvaj, Pandora. Nemám náladu to tu teraz rozoberať. Bolo to už dávno a nič sa s tým už spraviť nemôže. Dôležité je, že ťa nedostal, nech už mal s tebou akékoľvek úmysly."

„Budem hádať. Otec povedal, že mi to do života netreba. A ty sa toho bezpodmienečne držíš," vyčítala som mu.

Alfonz sa zhlboka nadýchol.

„Je to veľmi chúlostivá téma," vyhováral sa.

Bolo to jasné. Všetko, čo malo nálepku s nápisom chúlostivé sa týkalo mamy. Čo znamenalo, že som to potrebovala vedieť. Alfonz asi vycítil, čo sa v mojej hlave práve odohrávalo, pretože hneď na to povedal:

„Naozaj by nebolo dobré, keby som ti to povedal."

„Nebolo by dobré pre koho?"

Nečakala som, čo mi odpovie a dala sa do útoku.

„Sám dobre vieš, že akékoľvek informácie o mame sa mi zídu. Zaslúžim si pravdu!"

Porazenecky si vzdychol. Vážne sa na mňa zahľadel.

„Nikomu to nepovieš!"

„Zdá sa ti, že sa tu v poslednej dobe s niekým vykecávam?"

Jemne sa usmial.

„Tak teda dobre. Pár dní pred tým, než tvoja mama odišla do Velehradu, stretla sa s ním. Vtedy bol veľmi známy, múdry a vysokopostavený profesor histórie. Bola presvedčená, že uňho nájde nejaké informácie. Nepýtaj sa ma aké, to nikto okrem nej nevedel. Podstatné je to, že hneď, čo sa vrátila, chcela ísť do Velehradu. Severín si myslí, že za tým nápadom stojí on. Že on jej dal túto myšlienku do hlavy, ktorá ju nakoniec stála život," dokončil ticho svoje rozprávanie.

„Mama žije," zaťato som znova oponovala.

Alfonz však pokrútil hlavou.

„Nemôžeš mu veriť každé slovo, ktoré vypustí z úst."

Zaťala som päste.

„Žije a otec s tým nič nerobí."

Zhlboka sa nadýchol a tichým tónom mi odpovedal:

„Nemala by si sa naňho hnevať. Rozhodne nie teraz. Je toho naňho jednoducho priveľa."

„To ho neospravedlňuje!"

„Pandora, prosím ťa..."

„Čo?! Mám čakať ďalší týždeň, kým ho zvolia?! A čo potom?! Mám si snáď počkať mesiac?! Rok?!"

„Pandora, dobre vieš, že tvoj by spravil aj nemožné, aby ju našiel, no musí zvážiť či to nie je pasca."

Opäť ticho. Hľadala som argumenty, ktorými by som dokázala presadiť si svoje. No kým som stihla na niečo prísť, Alfonz sa ma tichým hláskom spýtal:

„Čo ak je naozaj mŕtva?"

„Nie je mŕtva!" oponovala som mu, a pritom som cítila, že ma začínajú štípať oči.

Prudko som odvrátila tvár a nahnevane zaťala päste. Alfonz vztýčil ruky v upokojujúcom geste.

„Dobre, možno nie je mŕtva. Ale tvoj otec si to myslí a..."

„Takže ty si myslíš, že jeho postoj k tomuto je správny?!" šplechla som mu nazlostene do tváre.