Electus - Mesto Rozdelených I.

5. Kapitola

Moje putovanie v myšlienkach sa však skončilo behom niekoľkých minút. Dvere do triedy sa otvorili a v nich stál môj staronový učiteľ latinčiny Ondrej Sophos. Bol to najmladší učiteľ v tejto vile. Ak vám poviem, že bol asi iba o dva roky mladší ako môj otec, môžete si urobiť krásny obraz toho, s akými vykopávkami som sa tu dennodenne nudila na smrť. No na rozdiel od nich, vždy si dával čo najviac záležať na tom, ako vyzeral.

Dnes ma prekvapil v tmavomodrej košeli, čiernych nohaviciach a s elegantne nagélovanými čiernymi vlasmi. Vždy ma vedelo jeho oblečenie očariť. A ak pripočítam jeho krásne modré oči... Zasnívane som si vzdychla. Ako hlboký oceán. No, keby bol o tridsať rokov mladší, nebol šťastne ženatý a nemal dve dospelé dcéry, tuším by to bola moja prvá životná láska. Vadila mi však na ňom jeho výška. Bol totiž o hlavu nižší ako môj otec. A asi zo všetkého najviac mi prekážali jeho trápne vtipy, ktoré poväčšine nemali žiadnu myšlienku.

Ondrej sa postavil do stredu triedy a ako vždy sa pozdravil. Postavila som sa a tiež mu odzdravila dobré ráno. Potom sa otočil k tabuli, niečo na ňu načarbal a začal:

„Keďže vaša predchádzajúca učiteľka išla úplne mimo môjho plánu, ktorý som jej poslal," povedal a zlostne pri tom tlačil na kriedu, akoby ona bola tomu všetkému na vine, „tak si musíte dobrať ďalšiu látku samy, plus to, čo sa budeme učiť dnes."

Zastonala som. Samoštúdium som z duše nenávidela. Tento deň bol naozaj čím ďalej tým horší. Zakašľal, čím upútal moju pozornosť. Gestom ukázal na tabuľu. Stálo na nej: Nepravidelné slovesá

Fučiac som si vytiahla pero a popri prepisovaniu som ho počúvala.

„Niekoľko latinských slovies sa časuje s určitými menšími odchýlkami od pravidelných vzorov. Takéto slovesá označujeme ako nepravidelné. Sú to najmä slovesá: eō, īre idem, ísť; volō, velle chcem, chcieť; nōlō, nōlle nechcem, nechcieť; ferō, ferre nesiem, niesť; fīō, fieri stávam sa, stávať sa," dokončil svoj výklad a už čmáral na tabuľu desiatky nových slovíčok.

Rýchlo som si ich opísala a k tomu aj ich skloňovanie a samotný preklad. Narýchlo sme si ich prešli, zadal mi nejaké vety, kde som ich mala použiť v správnom tvare (samozrejme pri tom zapotil jeden zo svojich ďalších otrepaných vtipov, po ktorých sa zasmial až on) a ešte pred koncom hodiny mi zadal domácu úlohu, kde som mala vyčasovať tri nepravidelné slovesá vo všetkých osobách, plus sa všetky, ktoré sú na tabuli, poctivo naučiť do budúcej hodiny.

Keď odišiel z triedy, opäť som zamierila do telocvične, kde som mala svoju dnešnú poslednú hodinu. Bojové umenie. Vzdychla som si. Znova som sa prezliekla do úboru, vošla do telocvične a chtiac-nechtiac si pripomenula dnešné ráno s otcom. Pri tejto spomienke som sa zachmúrila.

Ako vždy, už tam na mňa čakal Alfonz, a keď videl môj pochmúrny výraz, schuti sa zasmial a podišiel ku mne.

„To sa na hodinách mágie preklínate alebo ťa Severín učí svoju volebnú taktiku?"

„Prestaň, nemám náladu," skleslo som mu odvetila a posadila na žinenku.

Namrzene som si prekrížila ruky. Alfonzovi zmizol úsmev z tváre a prisadol si ku mne. Po pár minútach ticha sa nakoniec spýtal:

„Tak, čo to bolo tentoraz? Stanica? Útek? Alebo nebodaj ten chlapec?!"

Poslednú otázku povedal skoro výsmešne. Neviem prečo, no odrazu mi prekážali jeho nebadateľne zdvihnuté kútiky a nekonečne dobrá nálada.

Jasné, vtedy som mala Petra plné zuby a pripadalo mi to ako zadosťučinenie, keď ho zobrali otcove jednotky. Vtedy sa ma otec spýtal: „Kto je to?" A ja z hnevu som mu odpovedala: „To by som aj ja rada vedela." Vtedy mi to pripadalo ako správna odplata. Myslela som si, že otec ho iba vypočuje, nahodí ten svoj hrozivý pohľad a prepustí ho. Nevedela som, že to zoberie až tak vážne. A z môjho hnevu vykvitol strach, že mu otec niečo urobil. Viackrát som sa ho už pýtala, čo sa s ním stalo. Jasnú odpoveď mi však nikdy nedal. Stále vravel: „Neboj sa, on už ti nikdy neublíži." Proste dokonale upokojujúca odpoveď!