Electus - Mesto Rozdelených I.

11. Kapitola

    Zvedavo som prišla bližšie a skúmala drevenú stavbu zo všetkých strán. Bola to malinká chalúpka s terasou, štyrmi oknami na obidvoch stranách a malou záhradkou za domom.

„Tu majú bývať rodičia mojej mamy, ktorá sa skoro stala Hlavou celého Spoločenstva?" neveriacky som krútila hlavou.

„Možno toto je pre vás, Temných, maximálny luxus, ktorí si môžete dovoliť," poznamenal škodoradostne Peter.

Čože?! Ako sa opovažuje niečo také vôbec vypustiť z úst?! No počkaj! Pandora, prikazujem ti, aby si ma naňho pustila! Roztrhám ti črevá ty jeden malý nepotrebný...

„Prestaň už!" zahriakla som ho a ostro pozrela na Petra. Už som mala niečo štipľavé na jazyku, keď ma prerušila Adriána.

„Oni kedysi naozaj bývali v dome, ktorý prislúchal ich dôležitosti. Avšak potom, čo sa Alexandra vzdala postu, boli všetkým na smiech. Stratili svoju vážnosť, čo ich až dodnes neskutočne škrelo. Odsťahovali sa, keď už bolo v ich okolí príliš dusno a novinári so susedmi im nedali pokoj. Našli si túto malú chalúpku ďaleko od všetkých zvedavých očí a teraz si šťastne žijú svoj život," dokončila s trpkým úsmevom.

„A to im neprekáža, že sú úplne sami?" spýtal sa Peter.

Adriána iba pokrčila plecami.

„Nie všetci sú spoločenský typ."

Vošla som schodmi na terasu a postavila sa pred obyčajné drevené dvere. Spomienkami som opäť zablúdila do podzemia, kde otvorenie akýchkoľvek nevinne vyzerajúcich dvier sa rovnalo veľkému problému. Začala som byť nervózna. Čo ak ma nespoznajú? Čo ak nás otočia už na prahu s tým, že ma nikdy nechceli vidieť? Čo ak sa pri spomienke na mamu uzavrú a nebudú sa chcieť o tom rozprávať? Nikdy pred tým som ich nevidela a dokonca ani mama sa o nich nikdy nezmienila.

Nervózne som prestúpila z nohy na nohu. Nechcela som tam ísť sama. Pootočila som sa k Petrovi. Už som otvárala ústa, keď som sa zastavila. Nie! Nebudem ho volať. On sa mi aj tak iba vysmeje. Čo je jemu do toho? Potrebovala som ísť za nimi, tak tam idem. On s tým nemal nič spoločné! Otočila som sa teda s prosbou na Adriánu, no tá iba pokrútila hlavou.

„Ja s Vasilom ťa počkáme tu."

S tým sa otočila a prisadla si k Vasilovi, ktorý čupel v tráve a niečo zaujato pozoroval.

„Prečo?" nechápala som.

„S tvojimi starými rodičmi... Nie som práve veľmi za jedno. Bude lepšie, ak tam pôjdeš bezo mňa."

Chtiac-nechtiac prosebne som sa pozrela na Petra ležérne sa opierajúceho o zábradlie.

„Čo je?" opýtal sa, keď zistil, že sa naňho pozerám.

Sotva som otvorila ústa, už mi nahnevane odvetil:

„Na to rovno zabudni! Sú to tvoji príbuzní! Ja do toho domu nevleziem. Svoje problémy si rieš sama!"

Čo hovorím! To je celý Ortus.

„Peter prosím! Bude to iba na chvíľku. Potrebujem nejakú morálnu podporu," žobronila som.

„No toto! Len sa na ňu pozrime! Nebodaj nebojácna Pandora Nocteová sa bojí obyčajného deduška a babičky? Sorry, no pampersky som si zabudol v Metuse."

„Chápem," naoko ľútostivo som poznamenala pokračujúc v jeho narážke. Keď sme sa naposledy bavili o "pamperskách" bolo to tesne pred tým, ako sme sa pustili vstriec bludisku. Nepáčilo sa mi, že to, na čom sme sa vtedy iba doťahovali teraz mi tak nahnevane šplechol do tváre. Rozhodne som to nechcela na sebe nechať spoznať.