Electus - Mesto Rozdelených I.

8. Kapitola

Nahnevane som sa pozrela na hodinky. Bolo za päť dva. V žalúdku mi zaškvŕkalo. Rýchlo som utekala chodbou a otvorila dvere do šatne. Keby som vedela, že táto hodina bude rovnako hrozná ako všetky predchádzajúce, tak by som ani nevyliezla z postele a tvárila by som sa, že neexistujem! Aj tak by na to asi nikto neprišiel. Jeden deň hore-dole, koho by to trápilo? Aj tak som nemala, čo zameškať, keďže odtiaľto tak skoro nevyjdem. Zatínala som päste pri tej myšlienke. Nahnevane som hodila veci do batoha a pobrala sa preč.

Náhlila som sa z telocvične ako sa len dalo. Na dnes som toho mala tak akurát dosť. Ešte aby som stretla Nanu, ktorá by ma za niečo stopercentne opäť vyhrešila, a dnešok sa môže zapísať do histórie ako Najhorší deň Pandory Nocteovej v jej krátkom doterajšom živote, v ktorom dokopy nič nezažila, pretože jej dokonalý otec sa o ňu tak bál, že ju nepustil ani za múry jednej prekliatej vily!

Nadurdene som prechádzala cez slnkom zaliatu vstupnú halu, ktorú, bohužiaľ, nemal kto obdivovať, keďže sem už pomaly nikto nechodil. V strede haly sa trblietal obrovský kryštálový luster. Na mramorovej podlahe sa rozprestieral dlhý červený koberec. Začínal sa pri veľkých vchodových dverách a končil až na konci schodiska, ktoré potom viedlo na druhé poschodie. Akoby to ešte nestačilo, celý efekt veľkoleposti a prestíže dopĺňali dva obrovské biele piliere, ktoré stáli hneď pri schodisku a dodávali tomuto miestu vážnosť, no zároveň aj krásu.

Očkom som postrehla nejaký pohyb v úplnom kúte obrovskej haly. Zastala som. Prudko som sa otočila. Pátrala som po tej neznámej osobe, keď som ju odrazu zbadala pri stene. Stála chrbtom ku mne. Pri nej bolo vedro s vodou a handrou prevesenou cez okraj. Zaťala som päste. Melissa. Ešte tá mi tu chýbala!

Odvtedy, čo som sa vrátila, ma nikdy nespustila z očí. Bolo jedno, kde som šla, vždy tam práve vtedy náhodne umývala podlahu, čistila svietniky na sviečky, leštila zrkadlá, utierala prach alebo len tak okolo mňa prechádzala. No a dnes to, samozrejme, nebolo nijako inak. Zhnusene som od nej odvrátila zrak a pokúšala sa ju ignorovať.

Práve som prechádzala okolo schodiska, keď do haly cez veľké sklá zasvietili slnečné lúče. Zastavila som sa a túžobne pozrela na slnkom zaliatu záhradu, ktorú bolo vidieť cez okná na vchodových dverách. Nikolas by ma určite prizabil, keby som sa rozhodla na jeho dokonalý trávnik položiť čo i len prst. Nadýchla som sa sviežeho vánku, ktorý prúdil cez jedno otvorené okno. Vonku bolo tak krásne. Pichlo ma pri srdci. Nikdy by som si pred tým nepomyslela, že mi tak veľmi bude chýbať les a šuchot lístia. S povzdychom som od tej nádhery odvrátila zrak a pobrala sa na druhé poschodie a otvorila veľké dvojkrídlové dvere vedúce do jedálne.

Dostala som sa do obrovskej miestnosti. V strede stál dlhokánsky stôl z morušového dreva. Zo stropu visel obrovský luster, ktorý bol priam ovešaný kryštálmi. Nikdy som sa otca nepýtala či boli pravé, no podľa toho, ako ho celý personál zanedbával, asi nie. Úprimne, nepamätala som si, ako dlho ho už otec mal. Jediné, čo som vedela, bolo to, že to bol darček pre mamu. Od koho a k akej príležitosti? To som doteraz z nikoho nedostala.

Celá miestnosť bola ladená do zlata. Podlaha bola z bukového dreva. Na mojej pravej strane sa nachádzali dvere vedúce do kuchyne. Vzadu, namiesto steny, sa dvíhali okná od zeme až po strop. Dlhé záclony v zlatej farbe boli prešívané nespočetnými čiernymi ornamentami. V podstate skoro všade vo vile sa nachádzala zlatá a čierna farba. Boli to farby nášho spoločenstva. Väčšinu priestora v jedálni zaberal stôl. Pokojne by sa pri ňom mohol najesť aj celý personál so všetkými učiteľmi, mnou a otcom. Boli to už však roky, kedy som tu videla viac ako dva taniere. Samozrejme, dnes to nebolo nijako inak. Na pravom konci stola bolo prestreté pre jednu osobu.

Odšuchtala som sa k stolu a rozvalila sa na stoličke. Predo mnou boli noviny, ktoré si tu otec zrejme zabudol. Na ich titulnej stránke bola odfotená dlhovlasá blondínka. Bola zachytená, ako prudko gestikuluje a ukazuje prstom na všetkých ľudí, ktorí tam stáli, aby si ju vypočuli. Názov znel: Má Severín Noct konečne seberovného protivníka? Viac na strane 24.

Zamračene som si pritiahla noviny bližšie k sebe a ešte raz si to prečítala. Toto nevyzeralo dobre. Rýchlo som otočila na dvadsiatu štvrtú stranu. Bola tam opäť jej fotka a pod ňou dlhý článok o novej kandidátke, ktorá sa podľa slov novinárov doslova drala na vrchol.

Doposiaľ o nej nikto ani len nepočul. Celé roky sa skrývala pred verejnosťou, a keď došlo na obdobie volieb, tak sa tu táto prekrásna blondínka zjavila a priam od prvého okamihu si získala desatinu celého Spoločenstva!

Spýtali sme sa Lýdii Callidusovej či si trúfa oponovať takému silnému súperovi ako je Severín Noct, ktorého rodina mala za sebou už celé generácie vládnutia. Takto nám odpovedala:

„Podľa môjho názoru nie je pán Noct o nič hrozivejší než ktorýkoľvek mág, s ktorým som sa doposiaľ stretla. To iba ľudia mu dali väčšiu dôležitosť, pretože sa tvári, akoby chcel zabiť každého, kto sa mu postaví do cesty a on ich v tom, samozrejme, podporuje. Prečo by menil verejnú mienku o ňom, keď tým iba podporujú jeho autoritu?"

„Takže hovoríte, že Hlavný mág je iba jeden z mnohých obyčajných, a že sa ho netreba báť?"

„Pravdaže!"