Electus - Mesto Rozdelených I.

19. Kapitola

„Ak si dosť skúsená, dokážeš so svojím elementom hotové zázraky," odpovedal mi Peter namiesto Adriány.

Musela som sa veľmi premáhať, aby som rozumela tomu, čo Peter hovorí. Počúvať totiž Arónove chválospevy a myslieť súčasne aj na niečo iné je väčšinou takmer nemožné. Donútila som sa spracovať otázku a vysloviť ju:

„Nebude to trochu riskantné?"

„Ani nie. Ľudia si väčšinou ani neuvedomia, čo sa práve odohráva pred ich očami. Myslia si, že sa im to iba zdalo a ďalej sa tým nezaoberajú," odvetila mi teraz Adriána a posunula sa o pár metrov naľavo.

Hej, a potom vznikajú všetky tie bludy o drakoch, čarodejniciach, upíroch, vlkolakoch a kadejakých iných príšerách, ktoré v sebe musím držať!

Pohľad mi spočinul na malej kapse ukrytej v tieni krabíc. Opatrne som ju vybrala a zahľadela sa na ňu. Nebola až taká stará ako všetky tie knihy naokolo. Vôbec sem nepasovala. Otvorila som ju a zbadala tam malú knižku.

„Mám to!" vyhŕkla som, čím som sa aj úspešne zbavila Arónovho bľabotania a ponosovania.

Všetci sa ku mne okamžite zbehli a pozerali mi ponad plecia.

„Kde?" hľadal Peter.

„Si slepý? Veď ju máš rovno pred nosom!"

Mávala som kapsou pred ich očami.

„Mne sa nezdá, Pandora, žeby to bolo ono. Poďme radšej hľadať inde," presviedčala ma Adriána.

„Ale jasné, že je to ono. Čo iné by to mohlo byť?" nedala som sa.

Začínala mi dochádzať trpezlivosť. Načiahla som sa po nej, keď mi Vasil s výkrikom chytil ruku.

„Nedotýkaj sa jej!"

Od strachu som sa trhla.

„Vám všetkým už načisto preskočilo?!"

Zmätene som prechádzala pohľadom po ich odmietavých tvárach. Vyzerali veľmi zvláštne. Vôbec som ich nespoznávala. Čo sa to s nimi deje? Opäť som sa zahľadela na kapsu a spomenula si, čo o mojej mame vravela Adriána. Žeby to urobila ona? Dokázala by nejako začarovať zápisník? Môžem sa o tom celkom ľahko presvedčiť.

„Fajn. Máte pravdu. Nie je to ona. Zmýlila som sa."

Všetci spokojne pritakali ako zhypnotizovaní. Rýchlo som ich odviedla na kraj regálov. Odrazu zastali. Zmätene sa pozerali všade okolo a snažili sa uvažovať, čo sa stalo. Prvý sa spamätal Peter. Zmätene zažmurkal. Už sa ma chcel niečo spýtať, keď bolestne zastonal a oprel sa celou váhou o regál. Zatínajúc päste si silno chytil hlavu do dlaní. Podišla som k nemu a vystrašene sa ho spýtala:

„Čo ti je?"

Videla som, ako silno zatína čeľusť. Neustále zatvárala a otváral oči, no pozerali niekde do diaľky. Akoby ma vôbec nevnímal. Celý sa napäl. Vyzeral... Vyzeral akoby s niečím bojoval alebo sa niečomu bránil. Ja... Nevedela som to ani dobre opísať.

„Nič!" odsekol a oprel sa o regál neprestávajúc splašene dýchať.

Medzitým sa spamätali už aj Adriána s Vasilom. Adriána iba zažmurkala a nechápavo sa obzerala okolo.

„Čo to... Nechcela si nám niečo ukázať?"

Prekrížila som si ruky na hrudi.

„Chcela, no vy ste mi na to nedali príležitosť."

„My?" nechápal Vasil.

„Ostaňte tu. Hneď ju prinesiem."

„Že môžem ísť s ňou?" žobronil Vasil a ťahal pri tom Adriánu za rukáv.

„Nie," odvetila som za ňu.

Vasil sa na nás plačlivo zahľadel. Adriána však iba pokrčila plecami.

„A prečo by nemohol ísť s tebou?" opýtala sa ma nechápavo.

Neodvetila som jej. Vasil sa ešte raz zahľadel na Adriánu. Prikývla. S rozžiarenou tvárou ku mne ticho pribehol a sprisahanecky na mňa pozeral tými svojimi veľkými očami. Chytil ma za ruku, čím ma donútil zohnúť sa a do ucha mi zašepkal:

„Neboj sa, ak to nebude ona, zabavím ich a ty ju pôjdeš pohľadať."

„Tento raz nie, Vasil. Pôjdem tam sama."

„Nehraj sa na hrdinku," nevrlo odvetil Peter.

Zagúľala som očami a pobrala sa ku kapse so zápisníkom. Bola tam tak, ako som ju nechala. Ležala na regáli dopoly otvorená. Vytiahla som ju z regála, keď na mňa ktosi zakričal:

„Nedotýkaj sa jej!"

Prestrašene som sa mykla. Kapsa mi spadla na dlážku.

Pozrela som sa smerom ku koncu chodby. Bol to Peter. Za ním už kráčala Adriána s Vasilom. Musela som konať rýchlo. Všetci sa ku mne zbiehali ako supy nespúšťajúc zrak z kapsy. Trasúcimi rukami som ju rýchlo chytila a skôr, ako sa ku mne Peter stihol dovaliť, som z neho vytiahla zápisník.

V momente, keď som sa ho dotkla mnou prešla vlna príjemného tepla. Chĺpky na ruke sa mi zježili a celým telom mi prešla vlna energie. Zahmlilo sa mi pred očami a ak by som sa neprichytila regálu, určite by som spadla.

Odrazu sa vo mne niečo otvorilo a pred očami som mala všetky spomienky, ktoré ma s mamou spájali. Jej hrejivý úsmev, ktorý jej nikdy nezmizol z tváre. Oči, ktoré sa jej vždy šibalsky leskli tak ako mne. A potom ten zvonivý smiech, ktorý mi zaliehal v ušiacha nútil ma k úsmevu. Akoby sa celé moje detstvo odohralo znova. Tu a teraz pred mojimi očami. Zažívala som všetky svoje vylomeniny, robila som rôznu rebéliu a pri tom všetkom bola ona. Pamätala som si na všetko. Aj na posledný deň, keď mi pohladila rukou líce tak nežne ako to dokázala len milujúca matka. A potom prišiel ten sychravý deň, keď som otvorila dvere na aute a... Zamrazilo ma. Mysľou sa mi neustále ozýval jej hlas. Ľúbim ťa. 

Ešte dlho potom vo mne tie slová rezonovali v nekonečných ozvenách. Teplo zo mňa vyprchalo a ja som opäť stála medzi regálmi plných starých kníh. V hrudi ma zabolelo. Chcela som sa zhlboka nadýchnuť, no mala som pocit, že moje pľúca zvierala neviditeľná ľadová ruka.

Malá kvapka mi dopadla na líce a kotúľala sa ďalej po brade až dopadla na dlážku. Netuším, kedy sa moje oči stihli zaliať slzami. Zažmurkala som, aby som zastavila príval nechcenej emócie. Všetky spomienky som nechala opäť vyblednúť a zatvorila ich do najvzdialenejšieho kúta mysle.

Zastretým pohľadom som sa prinútila pozrieť na ruku, ktorá kŕčovito zvierala mamin zápisník. Bola to tenšia kniha v koženej väzbe. Nebola ničím na prvý pohľad zaujímavá. Tak ako Adriána povedala, bola spojená troma koženými remienkami.

„Si v poriadku?" ozvala sa Adriána po mojej pravici.

Prikývla som. Utrela som si posledné slzy a ukázala im zápisník.