Electus - Mesto Rozdelených I.

84. Kapitola

Ostala som civieť na tú fotku s otvorenými ústami. To snáď nemyslel vážne?! Och, čakala som od svojho otca trochu viacej intelektu. Alebo všímavosti. Niet divu, že ma nikdy nechcel pustiť za múr, a že som ešte stále mala pestúnku! Veď podľa toho si ešte stále myslel, že mám možno osem! No, veď už aj viem, prečo mi nikdy nepovedal, že som vyrástla, aj keď mi to hovorila celá vila! Samozrejme, aj keď sa výzor zmenil aspoň stokrát, povaha ostala takmer nedotknutá. Usmiala som sa a s jemným úsmevom prešla prstom po fotke.

„Takže je to ona," pritvrdil člen Hliadky veliteľovi.

„A čo si si myslel, vojak?! Ja sa nikdy nemýlim!"

S tým sa otočil opäť na mňa. Prísne oči sa mu priam jagali veselosťou. Začal si mädliť ruky neustále mrmlajúc:

„Severín sa poteší. Už mám splnené oba rozkazy. Musím okamžite podať hlásenie, možno ešte dnes tu príde..."

„Čože?!" zhrozila som sa nepúšťajúc fotku z rúk.

Veliteľ šťastne prikyvoval. Potom sa ku mne naklonil s najjemnejším výrazom, aký bola jeho prísna, vetrom ošľahaná tvár schopná, a s dychom po chlebe s maslom a cibuľou začal:

„Už sa nemusíš báť, dieťa, tvoj otec si dnes po teba príde a..."

Prestala som počúvať jeho monológ plný šťastia a náhlej nádeje. Celým telom mi prešiel mráz. V hlave sa mi dookola ozývalo jediné slovo. Otec. Ostala som tam stáť ako obarená. Neschopná akéhokoľvek pohybu. Jediné slovo stačilo na to, aby mi tvár viditeľne zbledla o tri odtiene.

Nikto z prítomných si to však nevšimol. Veliteľ mal plnú hlavu obrazov, čo mu povie otec, keď zistí, že ma našiel. Ja som však dobre vedela, že keby tu prišiel, mňa by obdaroval jedným z jeho najvyberanejších hrozivých pohľadov, ktoré si nechával výlučne len pre mňa a oňho by ani nezakopol. Možno by mu povedal, aby Petra niekde odniesli...

Nie, to sa nemôže stať! Horúčkovito som premýšľala, ako by som sa mohla odtiaľto vymotať. Odrazu sa ku mne veliteľ sklonil a čo najjemnejšie ma pohladil tvrdou rukou poznačenou jazvami, ktoré sa mu na dlani rysovali ako kŕčové žili na nohách stareny. Podvedome som sa mykla, no on, vidiac ma určite ako ten najvzácnejší klenot, ktorý ho dovedie cestou k úspechu, mi sladko pošepol:

„Si nejaká bledá! Určite si ešte stále v šoku z toho únosu."

Odrazu sa mi v hlave zrodila šialená myšlienka. Môj spomalený mozog odrazu konečne vydoloval niečo úctyhodné. Doširoka som otvorila oči a začala prudkejšie dýchať. Ten nápad bol fakt geniálny! A prečo nie?

„Odveďte ju do pre ňu určeného stanu a upokojte ju."

„Mám jej robiť pestúnku?!" neveriacky sa pozrel muž na veliteľa.

„Nejaký problém?!" výhražne dodal veliteľ.

Muž mlčal. Bez slova ma zdrapil za rameno a viedol ma von zo stanu.

„Stáť!" rozkázal veliteľ.

Muž sa zastavil a otrávene sa k nemu otočil.

„Odmietli ste vykonať môj rozkaz. Do jej stanu ju ponesiete a potrpím si na oslovení, ktoré mi právom prináleží."

Muž stroho kývol hlavu na znak súhlasu. Jeho tvár však prezrádzala úplný opak. Bezcitne si ma prehodil cez plece. Postavil sa do pozoru a s hnevlivým tónom povedal:

„Vykonám, pane!"

S tým vykročil do zamračeného dňa so mnou v náručí.