Electus - Mesto Rozdelených I.

74. Kapitola

„Máš pravdu. Ani ja som netušila, že o knihách toľko vedela... Ako sa zdá, bola veľká tajnostkárka."

„Hmmm, koho mi to len tak pripomína?" zadumal sa Preter.

„Že by sa Zoro prvýkrát pozrel do vlastného zrkadielka? Neboj sa, stačí pár predsavzatí do budúcnosti a hneď sa všetko zmení. Nechcem ti radiť, no mohol by si začať tým, že už nikdy nebudeš mať predo mnou žiadne tajomstvá."

„Och, Arabelka, hrdosť ti zabraňuje pozrieť sa do tvojho vlastného, tak, aby si nezosivela od strachu keď v ňom uvidíš svoju chutnučkú vystrašenú tváričku."

„Chutnučkú?"

„Tvoja tvár bude ako buchtička. Nadutá od detskej nespravodlivosti voči pravde."

Videla som, že ďalej toto doťahovanie nevedie, takže som sa uspokojila s prehrou v tejto hádke a zamerala sa na Adriánu.

Na chvíľu sa vrátila do svojich spomienok. No potom si všimla, že na ňu všetci s očakávaním hľadíme. Zamyslenie z nej opadlo a ďalej pokračovala:

„Plán je nasledovný. Ešte dnes vyrazíme do Velehradu. Ak sa poponáhľame, do obeda sme tam. Vy pohľadáte knihu a ak nám bude priať šťastie, možno zistíme, kde je Alexandra. Dáme vedieť tvojmu otcovi a skôr, ako sa tu dovalí s celou svojou perepúťou, ja, Vasil a Peter zdrhneme. Otcovi povieš, že s nami nemáš nič spoločné a celé toto šialenstvo sa konečne skončí."

Zarazene som sa na ňu pozrela.

„To akože sa mám po tom všetkom vrátiť k otcovi? A bez mamy? Veď mi natrieska doživotie vo väznici po tom všetkom, čo som urobila!" zhrozila som sa.

Adriána pokrčila plecami.

„Raz sa aj tak budeš musieť vrátiť. A pochybujem, že sa na teba bude hnevať. Uvidíš, keď zbadá Alexu, onemie od šťastia. Na taký detail, že si zdrhla si v tej chvíli ani nespomenie. A potom ťa tvoja mama z toho nejako vyseká. To jej vždy išlo najlepšie."

„A kde budeš za ten čas ty?" spýtal sa Vasil, keď mi došli námietky.

Adriána predstierala, že nechápe o čom hovorí.

„Vravela si, že pôjdeme hľadať knihu. A ty budeš robiť čo?"

„Nie som Electus. Nemám tam, čo robiť," vecne odvetila.

„Lenže to nie je ani Vasil," oponoval Peter, ktorému to už začalo byť podozrivé.

Adriána sa nepokojne zahniezdila.

„Vasil nie je mág, čiže sa ho to netýka. A okrem toho, vo Velehrade mám neodkladné... Záležitosti."

Nikomu z nás neušlo, ako starostlivo vyberala to posledné slovo. Skúmavo som sa jej zahľadela do tváre. Bola však neprístupná.

„Teraz k ďalším veciam," prerušila ticho a začala listovať v zápisníku, „zdá sa, že kniha budúcnosti kedysi vyriekla jedno Veľké proroctvo. Alexa ho tu má niekde zapísané. Kde to bolo... Aha... Počúvajte:

Pristúp, nechaj sa budúcnosťou zvábiť.

Dovoľ mi ti tvoju cestu vyzradiť.

Osud dávno hodil kocky, niet cesty späť,

teraz bremeno svoje si sám musíš niesť.

V prach strieborný obrátim sa raz

a slávu Spoločenstva spáli mráz.

Jeden vo dvoje sa naveky presekne

a mesto zachvátia divé plamene.

Lež cena za to veľká príde,

stáročia ma nik nenájde.

Až keď nepriateľ odhalí svoju tvár

príde môjho času nečakaný zmar.

Rieky sa znova budú krvou mútiť,

temná strana smútkom zúriť.

Záhuba čaká, osud brúsi nože,

nik z nás v nej vyhrať nemôže.

Koniec strašný vyvrátiť však dá sa.

Vyhľadaj pastiera, to bude tvoja spása.

Keď znak polnočnou hodinou potemnie,

kalich s knihou odhalia skryté zákutie.

„Milé," nadhodil Peter.

„Prečo sa v každom proroctve musí byť spomínaná smrť? To nemôže raz trochu podfarbiť, nech máme aspoň dobrý pocit, keď do toho ideme?" zastonala som.

„O čom je tá básnička?" spýtal sa Vasil.

„To by som aj ja rada vedela," utrúsila Adriána.

„Možno to nebude také zlé," zahováral Peter a gestom si vypýtal od Adriány zápisník.

Chvíľku si v ňom listoval, kým nenašiel tú báseň. Nakukla som mu cez rameno a zabolelo ma pri srdci. Bolo to písané jej úhľadným rukopisom. Už ako malá som ju pozorovala, ako bez jediného škrtania píše do zošita. Vždy som to na nej obdivovala a dokázala som ju sledovať hodiny, ako ladne a jemne sa jej pero kĺzalo po papieri.

Peter odrazu prudko zabuchol zápisník, čím ma surovo priviedol do reality.

„Takže sa ide do Velehradu," potvrdil Peter a vrátil Adriáne zápisník.

„Nie tak skoro," brzdila ho Adriána, „najprv nám treba doplniť zásoby."

„A ty si potrebuješ pospať," rázne som ju doplnila.

„Nemáme na to čas," zaprotestovala.

„Môžeš spať za ten čas, čo my pôjdeme do najbližšieho mesta."

„My?" spýtal sa neveriacky Peter.

„Môžeš ísť aj sám."

Na to sa Peter len nespokojne zahmýril. Bol však ticho. Adriána si nás dvoch chvíľu nedôverčivo prezerala.

„Neviem či..."

„Áááále, nič sa nám nestane," zahovárala som.

„Ale..."

„Takže my už pôjdeme. Majte sa!" zdrapila som Petra za rukáv a donútila ho postaviť sa na nohy.

Ani nestihla niečo namietnuť, už sme boli obaja preč aj s nákupnou taškou, ktorú si Vasil odložil pri poslednom nákupe aj napriek Adriániným námietkam.