Electus - Mesto Rozdelených I.

39. Kapitola

Šľahol po mne zamračeným pohľadom. Už som si myslela, že sa rozpúta ďalšia vojna slov, keď iba smutne zvesil plecia a vzdychol si. Ľahol si na posteľ a tváril sa, že nepostrehol, čo som mu pred chvíľou naznačila. Adriána, odvracjúc sa od tejto témy, sa spýtala:

    „Čo ste im povedali?“

„Pravdu. Hádaj, ako to skončilo,“ odvetila som jej na pol úst.

„Nemusel som nič vravieť. Všetko povedali za mňa,“ zamrmlal Peter unavene.

„Ja som im nepovedal nič,“ smrkol Vasil s tvárou ponorenou do Adriáninho pleca.

Prekvapene sme sa naňho zahľadeli. Mysleli sme si, že už dávno zadriemal, keďže bol po celý čas ticho, čo sa naňho naozaj nepodobalo. Adriána ho s úsmevom pochválila a rukami sa mu snažila aspoň trochu učesať jeho načuchrané kučery.

    „A čo teraz?“ zamrmlal Peter.

Adriána pokojne pokrčila plecami.

„Utečieme. Čo iné nám ostáva?“

Beznádejne som si odfrkla.

„Koľký optimizmus. A vieš nám povedať aj ako?“

Prísne sa na mňa pozrela.

„Musíme. Kniha minulosti je bez dozoru. Consilius by si po ňu mohol kedykoľvek prísť.“

Zbledla som. Až teraz som si uvedomila, že odvtedy, čo som tu, sa mi Ar ešte ani raz neozval. Vzhľadom na to, že Adriána sa opäť šikovne vyhla mojej otázke, je jasné, že nemá ani potuchy, ako by sme sa odtiaľ mohli dostať. Och, prečo je všetko tak komplikované? Vyčerpane som sa oprela o stenu a oči zabodla do mastného fleku na strope.

   

    Určite už bola tma. Záblesky oranžového svetla k nám slabo doliehali a miešali sa s ostrou neónkou. Unavene som si vzdychla. Znudene som sa pozrela na hodinky, no jediné, čo ma pod mojou mikinou privítalo, bolo zápästie otlačené od pút. Zabudla som, že hodinky mi zabavili hneď po príchode. Zničene som si vzdychla. Takú nudu som nezažila ani nepamätám. Dokonca ani vtedy, keď mi dal otec dvojmesačné zaracha. Je pravda, že to boli jediné dva mesiace, kedy som sa svedomito pripravovala na všetky hodiny. Veď nič iné som ani za tie týždne robiť nemohla.

    „Sklamal som ho,“ začal Peter odrazu, čím prerušil moje spomienky na najnudnejšie dni môjho krátkeho života.

Jeho hlas sa odrážal po stenách a pomaly mizol niekde v prázdne našich pohľadov. Prekvapene som otvorila oči a zadívala sa naňho.

„Čakal, že pôjdem v otcových šľapajach a že nezídem na zlé chodníčky, ako to vždy vravel. No keď ma teraz uvidel s vami...“ neurčito pokrčil plecami a hlasno si povzdychol. Zadíval sa niekde von malým zamrežovaným okienkom.

„Oponoval som mu,“ pokračoval nespúšťajúc zrak z oranžového svetla, „povedal som mu, že ideme po niečom veľkom. Že by to mohlo konečne zmieriť Spoločenstvá, ale on mi neveril ani slovo. Nakoniec som mu povedal, že idem dokončiť to, čo otec pred rokmi začal.“

    Pri poslednej vete sa Adriána strhla.

„Vieš, na čom robil tvoj otec?“

Zľahka prikývol.

„Snažil sa nájsť jednu mafiu. Bol tým priam posadnutý. Ešte nikdy som nevidel, žeby sa pred tým do niečoho tak horlivo vrhol. Neznášal nespravodlivosť a ľudí, čo sa vyhýbali zákonom. Vždy ma učil, aby som bol čestný a hovoril vždy pravdu.“

    Skoro mi zabehlo, keď to dopovedal. Silno som sa rozkašľala, na čo sa na mňa všetci spýtavo pozreli.

„Čestný? Ty že vieš hovoriť pravdu? Možno ťa to kedysi učil, no obávam sa, že účinok jeho slov už dávno vyprchal.“

Peter si prekrížil ruky na hrudi a chladne na mňa pozrel.

„Nebola si tam. Nevieš, ako to v skutočnosti bolo. Keby si...“

    „Prosím, nehádajte sa! Je to len strata času! A zobudíte Vasila. Majte aspoň preňho nejaké zľutovanie, keď vy si už idete po krku!“ oborila sa na nás Adriána šepotom a kývla pri tom na teraz už naozaj odfukujúceho Vasila.

Zdravíčko všetci tí, čo ste mi odpustili môj neodpustiteľne nedostatočný voľný čas. Neviem sa dokopať k tomu, aby som upravila túto problematickú pasáž. Takže bude to občas trvať, kým budem pridávať ďalšie. Každopádne dúfam, že aj tieto kapitoly si užijete a hádam to teraz bude plynulejšie.

Vaša namida1 & namida2