Electus - Mesto Rozdelených I.

83. Kapitola

    Na druhej strane stola sedel vysoký muž. Nohy so zablatenými topánkami mal vyložené na stole. Pomedzi husté čierne vlasy mu sem-tam vykúkali sivé pramienky, ktoré sa za každú cenu chceli ukázať všetkým naokolo. Na vetrom ošľahanej tvári mal pár vrások, ktoré však prezrádzali, že do úsmevu mal za celý život veľmi ďaleko. Prísne si ma premeriaval zamračeným pohľadom spod hustého obočia. Na asi trojdňovom strnisku mal malú tržnú ranku, ktorá mu pridávala výraz ostrieľaného vojaka.

Práve jedol, keď ma tam väzniteľ sotil. Teraz zo seba spratával všetky zablúdené omrvinky a snažil sa čo najskôr pozviechať na nohy. Keď sa za mnou objavil vojak, veliteľ, ktorým bezpochyby bol, sa neovládol a z celého hrdla naňho začal kričať:

„To je nehoráznosť! Ako sa opovažujete bez môjho súhlasu len tak vojsť do veliteľského stanu?! Nevidíte, že mám práve niečo veľmi dôležité na práci a že sa potrebujem sústrediť?!"

Z rozzúreného veliteľa šiel jednoznačne rešpekt, dokým si to nepokazil poznámkou o „dôležitej práci".

Posmešne som sa naňho pozrela. Veliteľ zachytil môj určite opovážlivý pohľad a už chcel niečo vyšteknúť, keď sa zarazil. Doslova mu uviazol hlas v hrdle od toľkého prekvapenia.

„Prepánajána, prečo ste nepovedali hneď, že ste našli dcéru Hlavného mága?!" obrátil sa totálne omráčený na vojaka.

Úsmev mi rázom zamrel na perách. Ako to zistil? Ako mohol vedieť, kto som? Veď ma v živote nikdy nevidel! Nikto z nich! Otec ma nikdy nezobral na žiadne z jeho stretnutí. Moja fotka sa neocitla ani raz v žiadnych novinách. Som ako meno bez tela. S dokonale známou minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Len informácie o mojej budúcnosti sa mi záhadne stále vyhýbajú. Muž naňho popletene pozrel.

„Koho, že som..."

„Pandoru Nocteovú, ty idiot!"

Vojak sa zamračil. Opäť si ma prezeral od hlavy až po päty. Čakala som, že z neho vyjde niečo ako: ,Áno, máš pravdu! Spoznávam v nej Cantetovej tvár. Má rovnaké vlasy ako ona...' Alebo aspoň niečo tomu podobné. No to, čo vypustil z úst by som nepredpokladala ani v najdivšom sne. A to ich bolo naozaj veľa.

„Ja si to nemyslím," odvetil v hlbokom zamyslení vojak.

„Tvojou úlohou nie je myslieť, ale vykonávať rozkazy, vojak!" namosúrene naňho zajačal.

Vojak sa na okamih strhol. Rýchlo sa však spamätal, vypäl hruď a s planúcimi očami sa zahľadel do veliteľovej tváre. Pocítila som, ako zovretie na ramene zosilnelo. Úplne nenápadne som sa zadívala do jeho tváre meravej od zlosti snažiac sa pri tom nemihnúť ano brvou.

„Lenže ja nie som vojak!" rázne odvetil.

„Ste pod mojím velením, čiže ste vojak."

„Ja prijímam rozkazy iba od Hliadky," zaškrípal zubami.

„Lenže Hliadka je teraz pod mojím velením. Uvedomte si to už konečne!"

„Au!" bolestne som pípla, keď jeho zovretie dosiahlo maximálnu úroveň môjho prahu bolesti.

Obaja sa na mňa zmätene pozreli. Vojak, alebo skôr člen Hliadky, sa spamätal ako prvý a uvoľnil zovretie. V momente som sa mu vytrhla a pošúchala si pulzujúce plece krivo naňho pozerajúc. Medzitým už veliteľ prehrabával svoj bodrel na stole a niečo si urýchlene mrmlal popod nos.

„Takže vy neveríte, že je to ona? Ja mám dôkaz, že je!"

Zamrazilo ma. Aký dôkaz by už len on mohol mať? Formulár s vypisaným vekom, farbou vlasov, očí a atď? Veď je to smiešne! Môjmu zovňajšku sa podobá asi polovica nášho Spoločenstva. Každé normálne temné dievča má aspoň približne rovnaké vlasy ako ja. Rovnako ako aj oči. Tak ako podľa toho chcú zistiť, kto je dcéra Hlavného mága?

„Aha! Tu to je! Ja som vedel, že som si to odložil na bezpečné miesto."

Nadvihla som obočie. Čo to je? Formulár písaný zlatým atramentom rukou Hlavného mága osobne? Vojak k nemu podišiel a zadíval sa na ten maličký kúsok papiera, čo držal v ruke. Vidno, že otec si s mojím opisom veľmi hlavu nelámal, keďže to stihol natrepať na taký maličký kúsok papiera.

Obaja sa pozerali z neho na mňa. A to v pravidelných intervaloch. Sem-tam si niečo zamrmlali na moju adresu. Nezachytila som všetko, no to, čo som počula, ma uviedlo do reality ich momentálneho zúfalstva. Nemali ani páru či som to ja, alebo nie. Len sa tam doťahovali a špekulovali ohľadom dĺžky mojich vlasov a oblečení, ktoré som mala vtedy na sebe.

„Nie je na to príliš stará?" opýtal sa šeptom zrazu člen Hliadky.

Po tej poznámke akoby do mňa trafil elektrický výboj. Vražedne som na nich pozrela, hoci oni ma v podstate ani nevnímali. Zaťala som päste. Kto je ti tu starý, ty tridsaťročný pešiak?! Veliteľ však pokrútil hlavou.

„Nos má rovnaký."

„Nemôžete určovať identitu osoby podľa nosa!"

„A kto si ty, že môžeš súdiť, čo smiem, a čo nie?!" vyštekol generál.

„Povedal som. Je to ona."

„Lenže nič iné na ňu nesedí!" pajedil sa druhý muž.

Zvnútra ma zožieral hnev. Čo to je za papier? Čo im tam otec o mne napísal?!

Stačil ďalší súdiaci pohľad a môj pohár trpezlivosti pretiekol. Rázne som k nim vykročila a surovo ten papier vytrhla z veliteľových rúk.

„Ako si to..." od zlosti nad touto potupou a nehoráznosťou nebol schopný ani dokončiť vetu.

Tak nejako sa tváril Artúr, keď som mu v priebehu prvej našej spoločnej hodiny stihla povedať, ako veľmi mi je história nášho Spoločenstva ukradnutá. Našťastie, v priebehu týždňa na to zabudol. Odvtedy som mu svoj totálny nezáujem pre históriu a vedy s ňou súvisiace radšej snažila zatajiť, čo niekedy bolo naozaj veľmi ťažké až nemožné.

Zamračene som si prezrela lístok, na ktorom vraj mali byť všetky informácie o mne. Aké to bolo len prekvapenie, keď namiesto popísaného papiera, som zazrela obrázok asi šesťročného čiernovlasého a čiernookého dievčatka, ktoré sa nezbedne usmievalo do fotoaparátu.