Electus - Mesto Rozdelených I.

22. Kapitola

Zbledla som. Trasúcimi rukami som sa mu pokúšala udržať hrudník a pri tom sa ho hlasno pýtala:

„Kto?!"

Neodpovedal.

„Peter, kto prichádza?!" zrúkla som naňho a silno ním zatriasla, aby ma aspoň trochu vnímal.

Opäť žiadna odozva, len očami stále pátral po okolí, až sa jeho pohľad zastavil. Pozrela som sa jeho smerom a stŕpla.

Trochu ďalej od nás sa vzduch zamihotal a pred nami sa utvorili temné siluety. Zjavili sa tu sčista-jasna. Boli od nás vzdialené len pár metrov a neúprosne sa k nám blížili. Boli piati. Namiesto končatín mali len dym, ktorý sa neprestajne valil z ich útrob. Na sebe mali rozkladajúce sa tuniky. Ramená im „zdobil" dotrhaný plášť. Niektorí mali na hlavách aj kapucne. Okolo brucha (ak sa to dalo nazvať bruchom) im viseli kožené opasky ozdobené vzácnymi drahokamami. Trhavo niečo hovorili, no bola to taká čudná hatlanina, že som im vôbec nič nerozumela. Ich blčiace oči nenávistne zazerali na Petra.

No zbohom!

„Čo sú zač?" spýtala som sa Aróna neprestávajúc na nich zazerať.

Sú to obyčajní paraziti! Pijavice! Vysávali zo mňa silu cez tisíc rokov! Nevieš si ani len predstaviť, čo som s nimi prežíval!

„Ale kto je to?!" nahnevane som ho okríkla.

Začínal mi liezť na nervy. Nemala som chuť počúvať jeho táraniny a reči nad tým, ako sa ľutoval.

Sú to duchovia vládcov, ktorí panovali mágom ešte pred ich rozdelením. Všetci to boli Electusovia. Za svojho života zistili, že keď ma mali pri sebe, dával som im veľkú silu. Preto, keď zomreli, ich duše sa na mňa pripútali a sali zo mňa energiu, aby prežili. To oni ma po tej krádeži, keď som sa premiestnil, spútali v reťaziach, aby som im nemohol ujsť. Keď ste ma odtiaľ odniesli, rozzúrili sa, pretože stratili jediný prísun energie, ktorá ich držala pri živote.

„Ale prečo idú po Petrovi?" nechápala som.

Petrom opäť trhlo. Akoby ho nejaká sila zvierala zvnútra. Zmietal sa na zemi, plakal, prosil, no nič nepomáhalo. Sotva sme ho všetci udržali.

Pretože to on ma zobral z podstavca, čím prerušil prísun energie, ktoré som dával celému mestu a im. Blázni! Tak veľmi túžili vládnuť, že za pomoci mojej energie si vytvorili vlastné mesto!

„Takže tie zrúcaniny..."

Nemôžem za to, že sú takí staromódny! Okrem toho, architektúra im nič nehovorí.

Opäť som sa na nich pozrela. Pomaly sa približovali.

„Adriána?" so strachom som zašepkala.

„Teraz nie!" surovo ma okríkla.

So zaťatými zubami sa snažila udržať Petra na mieste. Mykal sa ešte viac ako pred tým. Vasil si ich už tiež všimol. Zbledol od strachu, prirútil sa k Adriáne a splašene na nich ukazoval.

Tá konečne odtrhla zrak od Petra a zahľadela sa na nich. Ohromene hľadela na temné siluety zahalené v plášťoch. Omylom trochu uvoľnila zovretie a Peter sa jej vyšmykol. Odkotúľal sa od nej, schúlil sa do klbka a triasol sa v hlbokej agónii. Chceli sme ho opäť chytiť, no on sa vzpieral, škrabal a jačal ako posadnutý. Išla som sa zblázniť od strachu.

Keď boli pri nás temné siluety až nebezpečne blízko, začali si čosi ticho šepotať. Prvé riadky zobral silný vietor, no ďalšie sa mi dostali do uší a rozliehali sa v nich ako ozvena:

„...Ukradol si, vráť to späť!

Ukradol, už jej niet.

Vytrhol si ju z jej miesta!

Vytrhol si z večného pokoja...."

„Dosť! Prosím, prestaňte!" vrieskal Peter na celé hrdlo a po lícach mu pri tom začali stekať slzy.

Od vyčerpania sa už pomaly nedokázal ani hýbať. Len tam celý spotený ležal a mykal so sebou zo strany na stranu.

Po tele mi prebehla triaška. Vzduch sa ochladil až na bod mrazu. Kvapky pary, ktoré som vydychovala sa mi usadili na mihalniciach a zamrzli. Všetky chĺpky na zátylku sa mi zježili. Srdce mi zamrelo. Táto báseň sa mi navždy vryla do pamäti. Dúfala som, že už ju nikdy nebudem musieť počuť. No opak sa stal krutou pravdou.

Pandora! Čo tam stojíš ako prikovaná?! Utekaj! Chcú ma dostať!

„Ako ich zastavíme?!"

Nedajú sa zastaviť! Živí ich moja energia a dokým ju budú mať v sebe, nič ich nezastaví.

„Ako dlho to ešte potrvá?"

Ako to mám vedieť?! Ja nevidím do budúcnosti!

Temné siluety vládcov boli čoraz bližšie. Postavila som sa im do cesty, no ignorovali ma. Vyvolala som oheň a celou silou ho do nich hodila. No ohnivá guľa cez nich len tak preletela ani sa nezachveli.

Čo to, doparoma, stváraš?! Veď sú mŕtvi! Im oheň predsa neublíži!

Márne som sa ich s Adriánou pokúšala zastaviť. Keď jedného Adriána chcela buchnúť do hrude, ruka jej prešla skrz. Neveriacky cúvla a ustúpila im z cesty. Vasil s výkrikom hodil do jedného nôž, no ten ľahko preletel skrz hlavu a zabodol sa do stromu za ním. Hádzala som do nich kamene, kričala na nich, nadávala im... Nič s nimi nepohlo. Udýchane som sa dala na ústup. Prázdne očné jamky plné ohňa vnímali iba jedinú postavu. Bolestne sa zmietajúceho Petra.