Electus - Mesto Rozdelených I.

40. Kapitola

Zahanbene som sklopila zrak. Mala pravdu. Táto situácia bola dosť stresujúca už aj bez našej ostrej výmeny názorov. Nastalo ticho. Mlčky sme s Petrom na seba zazerali a prebodávali sa pohľadmi. Adriána nakoniec kývla Petrovi a ten ďalej, po chvíľke váhania, pokračoval v rozprávaní:

„A keď bol blízko k ich odhaleniu... Netuším, ako ho našli, ani ako sa im to podarilo bez toho, aby zanechali za sebou stopy, no stalo sa.“

    Adriána prikývla a zdalo sa mi, že tvárou jej prešla vlna úľavy.

„Poznala si ho?“ spýtal sa jej.

Adriána stroho prikývla.

 „Áno. No len veľmi krátko.“

„Kde ste sa stretli?“ zaujímala som sa.

„Na jednej z jeho početných misií. Vtedy našiel nejaké staré nápisy a chcel, aby som mu ich rozlúštila. Ja som to však odmietla.“

„Prečo?“ nechápal Peter.

„Pretože obsah tohto textu by ho zabil omnoho skôr,“ odvetila mu na rovinu.

„Zaviedlo by ho to k tej mafii?“

    Sprvu váhala, no potom slabo prikývla. Peter na ňu neveriacky pozrel.

„Vedela si, že sa snaží ich silou-mocou nájsť,“ hovoril a hlas sa mu od  zlosti triasol, „celé roky hľadal aspoň jeden dôkaz, ktorý by potvrdil, že mal pravdu! Možno, keby si mu to povedala, zistil by, kde sa tá mafia nachádza a pred tým, než by ho stihli zabiť, by tam vtrhli a všetkých ich dali do väzby! Možno by ešte žil!“

    Adriána však rázne pokrútila hlavou.

„To je vylúčené! Keby som mu to povedala, zomrel by ešte skôr, než by stihol zavolať, že niečo našiel.“

„Ako to môžeš vedieť?!“ kričal a nahnevane vstal z postele až to pod ním zavŕzgalo.

Vasil sa v momente prebudil. V zlomku sekundy sa posadil a upieral na nás ten vystrašený pohľad. Sťažka dýchal. Určite sa prebudil z nie veľmi príjemného sna. Zaujímalo by ma či aj ja som tak vyzerala každé ráno.

„Pretože tak to robili vždy!“ skríkla Adriána a tiež sa postavila.

    Ruky mala zaťaté v päsť. Svoje sivé oči zabodla do tých Petrových.

„Sú ako vraždiace stroje. Nič ich nezastaví! Netrápia ich žiadne výčitky svedomia, nepoznajú žiaden súcit! Dobre, že nerobia oslavy za každou ďalšou mŕtvolou, ktorú hodia do vody,“ zhnusene odvrkla.

    Obaja sme stíchli. Nemo sme na ňu zazerali nevediac, čo k tomu dodať a ako sa zatváriť. Až teraz, pod našimi nechápavými pohľadmi, si Adriána uvedomila, že povedala možno priveľa. Nervózne si sadla na posteľ očkom pozrúc pri tom na Vasila. Prišlo mi ho ľúto. Iba na ňu nechápavo pozeral. Čakal vysvetlenie. Všetci sme naň čakali. Tuším som zazrela vo Vasilových očkách aj slzičky, no nebola som si istá. Začínala som pochybovať, že to bol dobrý nápad ho sem vláčiť. Nezaslúžil si prežívať toto všetko. Veď sa ho to ani netýkalo! Možno mohol ostať radšej niekde inde u náhradnej rodiny. Hoci... Keď tak na tých dvoch pozerám, Adriána by ma za ten návrh asi uškrtila.

    „Odkiaľ toho toľko o nich vieš?!“ užasnuto som sa jej spýtala.

„A žiješ?“ dokončil moju myšlienku Peter prezieravo.

    Mlčala. Začala sa pohrávať s končekmi vlasov. Nakoniec si ich dala za ucho a nepozrúc pri tom na nás začala:

„Táto skupina ľudí je stará už niekoľko storočí. Kedysi som sa o nich veľmi zaujímala. No až do chvíle, keď som zistila, že nechcú byť odhalení. Bola som svedkom niekoľkých incidentov, kedy zabíjali každého, kto o nich niečo vedel. Hoc iba náznakovo.“

„Lenže ty žiješ,“ zopakoval Peter s dochádzajúcimi nervami, „ako je to možné?“

Mykla plecami.

„Mala som šťastie.“