Electus - Mesto Rozdelených I.

35. Kapitola

S hlavou opretou o chladný múr som počúvala drobné kvapky padajúce zo stropu do veľkej mláky. Cez malé okienko dovnútra prúdil slabý lúč svetla z pouličnej lampy. Slabo osvetľoval neútulnú, ale za to veľkú miestnosť.

Okrem štyroch vŕzgajúcich postelí a krčahu s vodou tam nič nebolo. Podlahu tvorili matné dlaždičky, špinavé od dlhodobého zanedbávania. Sedela som na jednej z nich a premýšľala, aký to všetko malo zmysel.

Všetky autá zastavili až pred Policajnou stanicou v Banskej Bystrici. Bolo to sídlo Svetlej polície, ako som sa neskôr od Petra dozvedela. Tu mali aj svoje väzenie. Stačil mi jediný pohľad na zamrežované okná a neurčité tváre, ktoré sem-tam vykúkali za sklom a zamrazilo ma. Spomienku na Metus som mala až príliš v čerstvej pamäti. Chudák Peter. Sotva si užil jeden deň na slobode, už ho opäť strčili za mreže. Hneď, čo sme sa tam zjavili, nás rozdelili a začali každého osobitne vypočúvať. Až tam som sa dozvedela, z čoho nás vlastne obvinili.

„Pustite ma!" skríkla som na policajta, ktorý ma zvieral za rameno.

Ignorujúc moje protesty otvoril jedny ťažké hrubé dvere a sotil ma do nich. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že som bola vo vypočúvacej miestnosti. Zvnútra ich zavrel a prinútil ma sadnúť si na stoličku. Potom si sadol oproti mne nespúšťajúc zo mňa oči. Ignorujúc jeho pohľad som sa poobzerala, kde ma to vlastne zatiahol.

V slabo osvetlenej miestnosti som rozoznávala iba chladné múry. Biele svetlo z blikajúcich neóniek vytváralo pocit sterilnosti, čo, samozrejme, nemohla byť pravda, keďže na zemi sa usádzal prach zrejme už z dôb skorého praveku. Aj tak sa ešte v šľapajach a na malých miestach, ktoré sa chôdzou odkryli, dalo rozoznať udupanú zem. Celá táto komôrka pozostávala iba z jedného stola a dvoch stoličiek. Na mojej pravej strane sa týčilo malé zamrežované okienko. V kúte som si všimla jednu kameru. Červené svetielko ma presvedčilo o tom, že bola zapnutá.

Môj pohľad chtiac-nechtiac zablúdil k policajtovi. Na sebe mal bielu uniformu a čierne nohavice. Znak Spoločenstva Svetlých mágov na pravom rukáve sa jednoducho nedal prehliadnuť. Dlhé hnedé mastné vlasy mal učesané do malého copu. Jeho taktiež hnedé oči na mňa vypúlene hľadeli.

„Prečo som tu?" spýtala som sa ho najmenej po desiatykrát.

„Čo myslíš?" odvetil mi znudene.

Prehltla som. Včera by mi ani nenapadlo, že kvôli tým duchom budem mať také problémy, ale stalo sa.

„Nič som neurobila!" bránila som sa.

No policajt ma vôbec nevnímal. Neustále sa pozeral na hodinky a nervózne hľadel na dvere.

„Tak kde je, dočerta?!" zamrmlal si pre seba.

„Kto?" spýtala som sa prihlúplo.

Očkom sa na mňa pozrel, no inak mi nemienil odpovedať. Podľa toho, ako ďaleko sa držal odo mňa, by som si tipla, že so mnou nechcel mať nič spoločného.

Nervózne si podupkával nohou a očkom každú chvíľu sledoval čas.

„Ak sa neukáže do desiatich sekúnd, tak..."

Ani to nedopovedal, dvere sa otvorili a v nich stála usmiata rusovláska. S niekým sa na chodbe rozprávala, no pre stenu ho vôbec nebolo vidieť. Zrazu ten neznámy, podľa hlasu muž, niečo potichu odvetil a ona so smiechom prikývla. Policajt, ktorý sedel oproti mne sa nahol, aby lepšie na ňu videl. So zamračeným výrazom na ňu zvolal:

„Carmenová, okamžite dovnútra!"

Policajtka sa trhla. Očkom naňho zazrela. Jeho nahnevaná tvár hovorila za všetko. Žena sa s mužom stojacim na chodbe rozlúčila letmým božtekom na ústa a vošla do miestnosti.

„Mali ste tu byť už pred desiatimi minútami!" skríkol policajt.

Žena naňho pobúrene pozrela, no mlčala. Bez slova si vymenili miesta a policajt s hundraním odišiel. Nahnevane naňho zazerala, dokým nezabuchol dvere a neodzneli ozveny jeho krokov na chodbe. Potom sa donútila odtrhnúť zrak odo dvier a zabodla ho do mňa.

„Takže, prečo si tu?" pýtala sa, kým sa prehrabávala papiermi.