Electus - Mesto Rozdelených I.

15. Kapitola

    Sedela som s Petrom na lavičke a blažene oddychovala. Po hodine neustáleho chodenia mestom som mala dosť. V pokoji som sedela v tieni stromu a lízala zmrzlinu. Pozorovala som všetkých ľudí naokolo. Stále sa niekde náhlili a neustále pozerali na hodinky. V ich rozruchu sme boli s Petrom priam neviditeľní. No všimla som si ešte jeden vážny detail. Ani z jedného človeka som necítila mágiu. Bola pravda, že som ju spočiatku necítila ani z Petra, ale za čas strávený vo vile ma to Alfonz spoľahlivo naučil. Akoby čakal, že sa ešte raz vyparím.

Uškrnula som sa. Pravdepodobne ani nič iné odo mňa nečakal. Vidno, že som s ním strávila celé svoje detstvo. Za tie roky sa naučil, že všetko, čo mi raz niekto zakázal, určite raz urobím. A nemýlil sa. Ako dvanásťročná som dokonca prekonala osobný rekord, ktorý sa mi ešte stále doteraz nepodarilo prelomiť. Za jeden deň a šesť hodín som porušila všetkých dvadsať pravidiel. S výnimkou jedného, ktoré som do toho zoznamu ani nepočítala, keďže to bolo vtedy jednoducho nesplniteľné. Ísť za múr.

Všetky ostatné týkajúce sa dotýkania obrazov, robenia si domácich úloh, večierky, vrieskania po chodbách, šmýkania sa po zábradlí, neprerušovať otca, keď hovorí (áno, aj také niečo spísal do pravidiel), nestrašiť hostí, keď prídu na návštevu, nenadávať, negrgať, upratovať si pravidelne svoju izbu, nechodiť do kuchyne, chodiť na čas na hodiny, vždy byť pripravená na každú hodinu, nechodiť po trávniku, pokiaľ mi to záhradník nedovolí, slušne sa obliekať, neodvrávať, nerobiť po vile bordel, vyzúvať sa pred tým, než vstúpim do vily, byť ticho, kým sa ma niekto na niečo neopýta a, to najhlavnejšie, byť vždy nápomocná svojmu drahému otcovi som do bodky porušila.

Proste, keď som všetky tie pravidlá videla po prvýkrát, myslela som, že vyskočím z okna. Akoby nestačilo, že ma tam väznili ako najhoršieho zločinca, ešte k tomu som sa mala tváriť, že bolo všetko v poriadku, že vôbec sa nerozprávam s otcom, ale naopak, že ma celý čas slušne vychovával a spravil zo mňa jemnú, poddajnú, poslušnú a vždy nápomocnú dcéru, ktorej vôbec neprekážalo, že v živote nevidela nič iné len tie debilné múry! A niekedy v tom čase začala naša osobná vojna.

„Prečo sme za celú dobu nestretli ani jedného Svetlého mága?" spýtala som sa Petra, ktorý sústredene sledoval okolie.

„Stretli, no tak neskúsené dievča ako ty ich proste nemohlo odhaliť."

To neskúsene dievča zdôraznil s malým úškľabkom a ja som zaťala ruky v päsť. Nedal mi však priestor na odvrknutie a pokračoval ďalej:

„Svetlí mágovia sa najviac zdržiavajú vo väčších mestách, pretože tam sa určitá časť mágie jednoducho stratí medzi množstvom ľudí. No aj tak sa ju väčšina mágov snaží v sebe potláčať. Preto si necítila žiadnu mágiu, keď si okolo nich prechádzala, no ver mi, že oni z teba tú tvoju cítili."

„Akože som nás prezradila?!"

„Zatiaľ nie. V takom veľkom meste sa osoby len veľmi ťažko hľadajú. Preto som ti to nepovedal. Keď si nervózna alebo vystrašená, tak dávaš do okolia viacej mágie ako je potrebné."

„Och, hneď som pokojnejšia," dodala som ironicky.

Peter sa na mňa ani nepozrel a naďalej skúmal okolie. „Napríklad tamtí," povedal mi a ukázal na mladý párik fotiaci sa na lavičke.

Nechápavo som na nich pozrela.

„A čo s nimi?"

„Sú to mágovia. Cítim to."

Pochybovačne som sa naňho pozrela, no nekomentovala to. Miesto toho som sa zhlboka nadýchla a snažila sa cítiť... Niečo. No okrem výfukov, zmrzliny a voňavky jednej pani, čo si sadla neďaleko nás, som nič významné necítila.

„Nič necítim," oznámila som mu.

„Choď k nim bližšie, možno ich ucítiš."

„To im mám akože oňuchávať pod pazuchami?!"

„Napríklad."

Hodila som naňho znechutený pohľad. Nevšímal si ho. Miesto toho mi gestom naznačil, aby som to urobila. Prevrátila som očami. Ak mi klame a nevyjde to... Radšej som ani nemyslela nad tým, čoho by som bola schopná. V duchu som sa uškrnula. Rysoval sa mi tam šialený plán na odplatu. Zviazať, pripevniť o lavičku, vyslať otcovi nejakú svetlicu a vziať nohy na plecia. Diabolský plán.

Prikradla som sa teda bližšie tak, ako mi radil Peter. Lavička bola do tvaru kruhu. V strede nej bol posadený strom. Sadla som si na opačnú stranu a skryla sa za stromom. Okamžite som pocítila veľmi zvláštnu energiu okolo nich. Najprv bola slabá, sotva povšimnuteľná. Čiže pre moje vnímanie úplne zbytočná. Keď som tam však zopár sekúnd vyčkala, energia sa zväčšila a odrazu som to cítila. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez toho, aby som si nevypočula ich rozhovor.

„Zlatko, vieš, čo sa povráva?" zapriadla žena chlapovi, keď ju objímal v náručí.

„Čo také?" so smiechom na perách sa spýtal.

Pocítila som príval žiarlivosti. Až po chvíli som si uvedomila, že tá žena, je nejaké dievča, a že môže mať toľko rokov, čo ja.

„Caballunicorn zmizol."