Electus - Mesto Rozdelených I.

77. Kapitola

    Ešte chvíľku sme nemo počúvali so strachom či náhodou niečo nezačujeme, no les opäť stíchol. Peter sa opatrne postavil a poobzeral sa po okolí. Až keď si bol stopercentne istý, že sú už ďaleko, oprášil sa a podal mi ruku. Až vtedy som si uvedomila, že som celý čas zadržiavala dych. Petrovu ruku som, ešte stále urazená, odmietla a štverala sa sama na nohy.

„Čo tu chceli? Myslíš, že vedia, kde sme?" obrátila som sa na Petra, no ten ma nevnímal.

„Peter!" skríkla som, keď ešte po dlhej chvíli neprestal tupo zízať pred seba.

Trochu ho to prebralo. Zmätene zažmurkal a pozrel sa striedavo na mňa a pred seba. Nakoniec odo mňa odišiel a zamieril si to k jednému stromu, ktorý lemoval aleju. Rýchlym krokom som ho nasledovala neprestávajúc rapotať:

„Čo to robíš? Musíme odtiaľ vypadnúť a varovať Adriánu s Vasilom!"

Nahnevane som ho prepaľovala, kým on si prezeral nejaký strom. Bezradne som rozhodila rukami.

„Haló! Zem volá Zora, ozvite sa!"

„Im sa nič nestane," zašepkal skoro nečujne.

Zarazila som sa. Chcela som ho chytiť za rameno a otočiť si ho k sebe, keď ma zamrazilo. Upierala som pohľad na plagát, ktorý bol vyvesený na kôre stromu. Stálo na ňom:

Živý alebo mŕtvy!

Hľadá sa utečenec z väzenia Metus.

Meno: Peter Ortus.

Výška: 180 cm

Vek: 18 rokov

Hľadaný je obvinený z únosu maloletého Temného mága a následne za jeho zadržiavanie.

Odmena: 500 pekúnií

Pod tým tam bola nalepená Petrova meravá fotka. Pravdepodobne ho fotili vo väznici. Šokovane som sa pozerala na ten zdrap papiera.

Päťsto pekúnií?! Divím sa, že nie je celý les plný mágov ostriacich si zuby na Petra. Pekúnie sú peniaze nás Temných a pokiaľ viem, Svetlí svoju vlastnú menu nemajú. Už dávno sa prispôsobili na život v mestách a vlastná mena by im to len komplikovala. Avšak otec je príliš hrdý na to, aby zmenil našu pôvodnú menu starú cez dvetisíc rokov.

Ešte raz som si pozorne prečítala, čo tam stojí. Ako to mohol otec urobiť? Ako môže vypustiť do sveta takéto klamstvá! Vraj únos! Než som sa stihla zadržať, zdrapila som ten papier z kôry a zhúžvala ho do malej guľky. Pozrela som sa do jeho popolavej tváre. Bola to paleta myšlienok a emócií, ktoré sa prekrývali jedna cez druhú. Nakoniec sa zmohol len na to, aby ukázal na guličku, v mojich rukách a priškrtene sa ma spýtal:

„To... To... Si mu povedala... Ty?!"

„Žartuješ?! Jasné, že nie! Ako ti to vôbec mohlo napadnúť?! On sa ma ani nepýtal, ako to bolo!"

„A odkiaľ by vzal toto?!" spýtal sa a nahnevane ukázal na zdrap papiera zhúžvaného v mojej ruke.

Nahnevane som rozhodila rukami.

„Ja netuším! Odkiaľ to mám vedieť?! Zrejme si urobil vlastný záver!"

„Áno, s tvojimi slovami to nemal ani veľmi ťažké!" pritakal prebodávajúc ma pohľadom.

Plecom do mňa drgol a rýchlo odkráčal.

„Peter!" kričala som za ním, no on sa ani neobzrel.

V hlave sa mi opäť ozývali moje slová, ktoré som už najmenej tisíckrát ľutovala. Znova som stála v tom lese obklopená otcovými jednotkami, ktoré sa práve zbavili Consiliusových mužov. Otec si práve všimol Petra, otočil sa ku mne a svojim autoritatívnym hlasom plným hnevu sa ma spýtal:

„Kto je to?"

Vtedy som sa pozrela na Petra, ktorý na mňa hľadel prosebným pohľadom a ja, hlúpa hus, som v zápale hnevu odvetila:

„To by som aj ja rada vedela."

Bola som naňho veľmi nahnevaná, pretože po celom týždni, čo som s ním strávila, som nakoniec zistila, prečo sa ma drží ako kliešť. Sledoval ma, mal ma strážiť, posielať o mne informácie a čo ja viem čo ešte. Ako som mohla vedieť, že otec to zoberie tak vážne? Ani vo sne by mi nenapadlo, aké to môže mať pre Petra dôsledky. Nenávistne som pozrela na papierovú guľôčku. Zašepkala som:

„Ignis!"

Ruka s papierom mi vzbĺkla plameňom. Pomaličky pohlcovala papier, kým ho nepremenila na kôpku popola, ktorý mi ostal v dlani. Rozsypala som ho na zem a obzrela sa po Petrovi. Delil nás už veľký kus cesty. Utrela som si dlaň do nohavíc a rozbehla sa za ním. Ani som nedúfala, že sa obzrie a zastaví. Zadychčane som ho dobehla. Chcela som mu niečo povedať, no rozmyslela som si to. Nemá zmysel sa hádať.

Takto sme mlčky bok po boku kráčali popri malom potôčiku. V duchu som prosila, aby nás doviedol do nejakej dediny alebo nebodaj mesta. Obzerala som si stromy a premýšľala, čo také povedať, aby som medzi nami prelomila ľady.

Odrazu som si všimla ďalší z mnohých plagátov. Zarazila som sa. Niečo mi na ňom nesedelo. Už z diaľky som videla, že to nie je Petrov plagát s odmenou za jeho hlavu. Zvedavo som k nemu pristúpila a začítala sa doň. Peter si to všimol a hlasno sa za mojím chrbtom zachechtal.