Electus - Mesto Rozdelených I.

79. Kapitola

    Okienko sa otvorilo. V ňom sa zjavila stará zvráskavená tvár s bezzubým úsmevom.

„Čo si želáte?" spýtala sa.

„Osem tamtých rožkov, štyri veľké minerálky a klobásy, ak máte," popýtal Peter.

Pani sa naňho milo usmiala a prikývla. Keď prechádzala pohľadom na mňa, trochu sa zarazila a skúmavejšie si ma premerala. Zvláštne sa na mňa zadívala a pomalým krokom sa pobrala k rožkom.

„Idete z ďaleka?" pýtala sa, zatiaľ, čo počítala rožky.

„Hmmm," odvetila som.

„Tak nejako," objasnil Peter moje hmknutie.

„A kam máte namierené?"

„To ešte nevieme...," vyhýbavo som odpovedala.

Žena sa na nás s narastajúcim záujmom pozrela.

„Ako to, že neviete?"

„Ono je to dosť zložité," vyhýbala som sa.

„Aha... A to cestujete sami?"

„Nie, ostatní sú neďaleko," vyhŕkla som až príliš rýchlo.

Začínala mi liezť na nervy. Práve skončila s rožkami a pomaly sa sunula k poličke s fľašami vody. Na môj vkus až priveľmi. Nervózne som si podupkávala nohou.

„A naozaj nie ste odtiaľto?" skúmavo si nás prezrela.

Pokrútili sme hlavami. No ona zamyslene ukázala na Petra.

„Ale mne sa zdá, že som teba, chlapče, už niekde videla. Nebol si v televízii?"

Peter rýchlo zamietol:

„Určite nie, musíte si ma s niekým pliesť."

Ona však tvrdohlavo pokrútila hlavou. Dala fľaše na pult, oprela sa oň a úpenlivo rozmýšľala. Peter jemne pobledol. Nervózne prehltol.

„Pani, čakajú nás, ponáhľame sa," snažila som sa zachrániť situáciu.

Prikývla, no od pultu sa ani nepohla.

„A nebol si niekde na plagáte?"

„Nie!" skríkli sme naraz, až sa strhla.

To ju trochu prebralo a šla po klobásy.

„No kde som ťa len videla... Neboj sa, ja na to prídem. Ja na tváre nikdy nezabúdam!" sľubovala.

Vybrala klobásy a tiež ich položila pomaly na pult. Potom všetko zabalila do igelitového vrecka. Potom pomaly začala ťukať do pokladnice, ktorú mala blízko pultu.

„Päť päťdesiat prosím," vykríkla mechanicky a nastrčila ruku.

Peter vybral z vrecka eurá, ktoré nám dala ešte skôr Adriána, a zaplatil. Všimla som si, ako veľmi sa mu pritom triasla ruka. Zrejme si to uvedomil aj on, lebo rýchlo hodil peniaze na pult a skryl ruku mimo dosah jej prezieravého pohľadu. Podvedome ju zovrel v päsť.

Pani si ich potichu prepočítavala. V strede sa však zarazila a už znova sa chcela niečo opýtať. Skôr však, ako stihla niečo vysloviť, Peter sa rozlúčil, chytil ma pod pazuchu a rýchlym krokom sme kráčali preč.

Mlčky sme kráčali cez celú dedinu nevšímajúc si zvedavé pohľady, ktoré nás sprevádzali po ceste. Nervózne som si pošúchala plecia. Cítila som sa ako nahá. Akoby sa snažili prejsť pohľadom cez oblečenie až do môjho vnútra a tam vydolovať všetky odpovede na ich dotieravé otázky. Neznášala som takýchto ľudí. Vo vile mal otec často nejaké sedenia, ktoré, samozrejme, musel sprevádzať dlhý rad novinárov. Niektorí z nich mali také dotieravé otázky, na ktoré bolo až trápne odpovedať.

Zhnusene som si očkom premeriavala jednu tetku, ktorá si asi myslela, že ju nevidím, ako na nás civí cez ten riedky živý plot. Ani očkom nežmurkla, len aby jej, náhodou, niečo neuniklo.

Podvedome som zaťala päste. Mama mala k takýmto... Až príliš milým osobám osobitný prístup. Vedela, ako im odpovedať, aby nasýtila ich pažravú zvedavosť, a pritom si zanechať svoje súkromie takmer nedotknuté. Ja som v riešení takýchto situácií bola čisto po otcovi. Keď prišla debata na súkromie, nevedela som klamať a, čo bolo horšie, vždy ma to vedelo tak rozbesniť, že to neraz skončilo veľkou pohromou sprevádzanou otcovým rozzúreným pohľadom. Mama si z toho však vrásky nerobila. Dokonca ma občas aj žartom pochválila.

Konečne sme vstúpili do riedkeho lesíka a stratili sa tak z dohľadu dedinčanov. Peter, ktorý sa na mňa celý čas lepil, odo mňa odrazu odskočil a zrýchlil krok. Mlčky som naňho hľadela, ako sa mi pomaly vzďaľuje. Naposledy som sa obzrela cez plece a uistila sa, či nás náhodou niekto nesleduje a dobehla Petra, ktorý bol už hodný kus cesty pred mnou. Ani na mňa nepozrel a mlčky pokračoval ďalej.

„Neverím, že sa ešte stále hneváš," ticho som otvorila predošlú tému, keď odo mňa zasa nebadane poodstúpil.

Neodvetil a ešte zrýchlil krok. Nedala som sa a dychčiac som ho svižným krokom nasledovala.

„Už som sa ti ospravedlnila," vyčítala som mu, „a nie raz."

Odrazu zastal a otočil sa tak prudko, že som doňho narazila. Pevne ma chytil za ramená a zlostne sa na mňa pozrel. Premkol ma strach. Ešte nikdy som ho nevidela takéhoto rozzúreného.

„Myslíš si, že ospravedlnenie niečo zmení?!" skríkol mi do tváre a zovrel ma ešte tuhšie.

„Ja... Myslela som si..."

„To je práve ten problém! Ty vždy iba myslíš, no nikdy nedomyslíš následky! Si ľahkovážna, tvrdohlavá a arogantná! Zdá sa ti, že svet je gombička, že všetko sa vždy dá napraviť, no dovoľ mi ťa uviesť na pravú mieru. Život nie je rozprávka so šťastným koncom."

Nemala som slov. S doširoka otvorenými očami som naňho hľadela. Nevedela som či mám plakať, či sa s ním začať hádať. Odrazu ma pustil a odkráčal. Bola som taká rozklepaná, že keby tu nebol strom, určite by som sa zosypala na zem. Oprela som sa oň a so slzami v očiach sa pozerala na Petrov chrbát.