Electus - Mesto Rozdelených I.

12. Kapitola

Žlté lúče z Nundatuma zhasli a obraz Lýdiinej vyškierajúcej tváre sa stratil medzi poslednými zvyškami čistej mágie. Lúče vošli do prístroja, čím mi umožnili priamy pohľad do otcovej rozzúrenej tváre. Bol taký nahnevaný, že v zlosti ohol vidličku, čo práve držal v ruke a príborový nôž, hoci tupý, nechal hlboko zapichnutý v stole. Bez slova sa odsunul a odišiel z jedálne.

Pozrela som sa na teraz už vychladnuté jedlo. Odrazu som naňho prestala mať chuť. Bez slova som ho od seba odsunula a nasledovala otcov príklad. Tesne pred tým, než som zatvorila veľké dvojkrídlové dvere, spozorovala som, ako sa od stola na mňa mračí Nanina karhavá tvár.

Vošla som do svojej izby. Zatvorila za sebou dvere a hodila sa na posteľ s veľkým výdychom. Teraz, keď boli voľby, to bude s otcom na nevydržanie. Plus je tu tá... Piraňa menom Callidusová. Už som si bola istá, že ešte narobí otcovi vrásky.

Slušné spôsoby stolovania ti nič nehovoria, ako vidím.

„Prosím ťa Ar, neotravuj ma ešte aj ty."

Stalo sa niečo?

„Čítaš mi myšlienky," odvetila som sucho, „dobre vieš, čo sa stalo."

Nastalo blažené ticho. Už som si ani nepamätala, kedy tak sám od seba zavrel ústa. Možno mu konečne doplo, že som nechcela, aby ma otravoval.

Mimochodom, už si našla, čo znamená slovo Electus?

„Hej. No nie vďaka tebe."

Odvtedy, čo som prišla z „výletu" som sa pokúšala zistiť, čo to znamenalo. No až včera večer sa mi to konečne podarilo. Význam slova bol jasný ako facka. Vyvolený. No dozvedela som sa o tom aj niekoľko perličiek na záver. Napríklad, že títo Electovia mali za úlohu ochraňovať náš Znak hrdosti a moci po celé stáročia. Často za to zaplatili aj životom. Podľa legendy dávali knihy Electusom zvláštne schopnosti, vďaka ktorým sa stávali veľmi mocnými. Pochybovačne som sa pozrela na Aróna. Ten mi tak akurát uberal zo síl a nie ešte pridával. Nechápem, ako sa mohol niekto dobrovoľne obetovať pre takú ukecanú knihu. Veď to bolo smiešne!

Och, to by si sa čudovala. Kedysi ma ľudia na kolenách prosili o pomoc. No a ja som im prostredníctvom Electusov odpovedal. Ver, že ani jeden z nich by sa neodvážil mi zohnúť ani stránku. A ty? Prvé, čo si spravila bolo, že si ma dala nad plamene!

„Bola som obkľúčená! Tak čo som mala podľa teba robiť?! Povedať im, prosím nech sa páči, vezmite si túto knihu, ja ju nepotrebujem?!"

Mala si ma brániť vlastným životom!

„Ha, ha, ha. To sme sa nasmiali. A to si už vtedy nepostrehol taký malý nezabudnuteľný detailíček? Ja som vtedy nevedela bojovať!"

Že si to ešte aj priznáš! Na tvojom mieste by som mlčal ako hrob. A aj tak... To predsa nebol jediný spôsob, ako sa ich zbaviť!

Znudene som si vzdychla. Rozhovory s ním občas fakt stáli za figu.

„Chcela som iba získať čas!" bránila som sa.

Skoro si ma zničila!

„Nič by sa ti nestalo. Mala som to celé pod kontrolou," klamala som.

Pod kontrolou?! To nemyslíš vážne! Vtom prípade nechcem byť pri tom, keď budeš totálne na dne, pretože to bude môj koniec!

Neodpovedala som mu. Ako obyčajne, mal pravdu. Vtedy som si ešte neuvedomovala, akú vzácnosť som držala v rukách. Vedela som len jedno. Pre ňu sa moja mama dostala do nebezpečenstva. Pre ňu ma vtedy chceli uniesť... Bola som naozaj nazlostená a ak by vtedy neprišiel otec... Neviem či by som neprepísala dejiny. Podvedome som sa dotkla náhrdelníka, ktorý patril mame. Bola to obyčajná zlatá retiazka, na ktorej sa hompáľalo veľké písané A. Usmiala som sa. Spolu s jej denníkom, to bola jediná vec, ktorá mi po nej ostala.

„Ty si kniha minulosti, však?" spýtala som sa znenazdajky.

Samozrejme.

„A hovoríš pravdu alebo klameš?"

To neviem. Proroctvá nedokážem ovládať. Aspoň nie ich podobu, ako sa ti zjavujú.

„A nemohol by si mi niečo z minulosti povedať?"

Mohol, odvetil po chvíli ticha.

„A?"

Neviem, čo tam uvidíš...

„Len do toho. Aspoň raz buď užitočný."

Počula som v hlave niečo ako odfrknutie. Čakala som. Pozrela som sa naňho plná očakávania. Po chvíli mi došla trpezlivosť.

„Čo je s tou minulosťou? Nebodaj si dostal alzheimera?"

Myslíš si, že je to až také jednoduché?

„Za tie roky by si mohol byť v tom majster," podotkla som.

Nechaj ma premýšľať!

Po ďalšej urputnej chvíli sa Arón nebadateľne zatriasol a rozžiaril. Zliezla som z postele a kľakla si k stolíku. Znak, ktorý mal na obale začal žiariť zlatou farbou. Pomaly sa začal otvárať. Jeho nažltnuté stránky sa divoko trepotali a otáčali. Nemo som civela na tú nádheru. Oči som mala doširoka otvorené od úžasu.

Nakoniec všetko ustrnulo tak rýchlo a nečakane ako to začalo. Kniha ostala ležať otvorená. Na chvíľu som si myslela, že to bolo všetko, no potom sa opäť jemne zatriasol. Na dvojstránke sa začali pomaly objavovať písmená. Boli písané úhľadným rukopisom s čiernym atramentom. Zahľadela som sa na slová, ktoré už vytvorili zopár veršov a nahlas čítala:

Prosím, vypočuj ma aspoň raz,

vypočuj môj pravdy hlas.

Len ja ti nesiem odpoveď,

čo sa stalo, čoho viac už niet.

Tak otáčaj mojimi stránkami!

Uzri! Jedna z dcér ožila znova.

Odhaľ, kto plány kruté snoval

a kto spadol z výšky pre klamy.