Electus - Mesto Rozdelených I.

9. Kapitola

Zapotácala som sa a len tak-tak sa mi podarilo udržať rovnováhu. Vasil ma však pohotovo zachytil, za čo som mu bola nesmierne vďačná. Obzerala som sa, kde sme sa to vlastne dostali.

Ocitli sme sa na veľkej lúke. Všade okolo nás bol les. Ranné zore obalilo polia do zlatého hávu. Lesy a lúky sa kúpali v skorých slnečných lúčoch. V korunách stromov spievali vtáčiky a potôčik si obďaleč ticho žblnkotal.

Postrehla som, ako sa Peter s trhnutím pustil Adriány a nazlostene na nás všetkých zazeral. Potom sa obrátil chrbtom a vybral sa preč. Nemo som za ním civela. Ako si to predstavoval? Tak ja kvôli nemu riskujem krk v otcovom najstráženejšom väzení a on si len tak odkráča netuším kam? Tak moment!

„Hej! Kam ideš?!"

„Do najbližšieho mesta. Tvoj otec po mne určite dá vyhlásiť pátranie, čiže sa budem musieť niekde zašiť. A potom? Ktovie," povedal mi bez toho, aby sa vôbec obťažoval otočiť sa, keď už so mnou hovoril.

Nechaj ho ísť. Aspoň máme teraz o jedného zasrana menej. Daj na moje slová. Bez neho nám bude ľahšie. Aj tak už máš dosť problémov. Ďalšie, ktoré by si určite mala, keby si sa s ním zaplietla, som si istý, že nepotrebuješ. Ja osobne...

„Sklapni Ar! Na tvoj názor sa nikto nepýtal," zavrčala som naňho a pustila sa za Petrom.

Zadychčane som ho dobehla a postavila sa mu do cesty. Zastal. Jeho neprístupná tvár hovorila za všetko.

„Ďakujem za záchranu. Bez teba by som sa odtiaľ nikdy nedostal. Spokojná?! Teraz uhni!"

Buchol ma plecom do ramena a šiel ďalej.

Ja by som mu vyhovel. Ako sa zdá, je veľmi nepríjemný, keď sa nahnevá. A tiež to vyhovuje aj nám.

„Vyhovuje to akurát tebe!" odbila som ho podráždene.

Bezradne som sa zadívala na Adriánu. Tá mi pohľadom naznačila, že sa mu mám ospravedlniť. Pobúrene som pokrútila hlavou a zaprotestovala. No ona na mňa prísne pozrela.

Hádam sa ju nechystáš poslúchnuť?! Na moje dobré rady nikdy nedáš a na jej...

Snažila som sa ho ignorovať. Hodila som pohľad na Petra. Už bol od nás pár desiatok metrov. Ešte chvíľu a stratil by sa niekde v lese. Nazlostene som kopla do najbližšieho kameňa. Prečo musí byť tak komplikovaný? V duchu som sa preklínala za slová, ktoré som mienila vypustiť z úst.

„Tak prepáč! Nevedela som, že by ti mohol niečo také spraviť. Ja... Myslela som si, že ťa len zastraší a prepustí."

Tak to je koniec! To už ma mohli dať rovno spáliť! Dievča zlaté, takýmto spôsobom to neskončí veľmi dobre.

Peter zastal. Obrátil sa čelom ku mne a čakal. Rozmýšľala som, čo také mu mám ešte povedať.

„Ale... Zaslúžil si si to! Klamal si mi a... A tajil! Celý čas si sa hral na neviniatko, ktoré bolo vždy v správnom čase na správnom mieste! A ja som ti verila," dodala som vyčítavo a prehltla guču krivdy, ktorá sa mi začínala hromadiť v hrdle.

Patrilo to viac-menej mne ako jemu. Sklonila som hlavu a ešte raz si premietla všetky naše spoločné chvíle, z ktorých sa neskôr vykľulo jedno veľké dobrodružstvo plné nástrah a intríg. A úplne nakoniec, keď som si myslela, že môžeme byť skutočný priatelia aj napriek tomu, že on je Svetlý a ja Temná, som zistila, že nič z toho, čo pre mňa robil, nebolo skutočné. Alebo aspoň nie z vlastného presvedčenia. Všetko mu to nakázala Adriána. Aby ma chránil, dával na mňa pozor, radil mi... Popravde, ani neviem, čo z toho bola skutočnosť a čo len spravil pre peniaze.