Electus - Mesto Rozdelených I.

72. Kapitola

    „Hmmm, Pandora?"

Môj zvláštny sen sa rázom rozplynul. Slnko mi hladilo zatvorené viečka. Vyzývalo ich, aby sa konečne otvorili a uzreli tú nádheru, ktorú ponúkalo. Protestne som zamrmlala a tesnejšie sa privinula k spacáku. Zhlboka som sa nadýchla. Voňal po rannej rose a lese. Nie. Rozhodne vstávať nebudem.

„Pandora," šeptal mi Peter a začal mnou jemne triasť.

„Ešte chvíľu," zamrmlala som na pol úst.

Bez ďalšieho omieľania som sa ešte tesnejšie privinula.

„Okamžite vstávaj!"

Ja som ho úspešne ignorovala a zaborila si tvár hlboko do spacáku a vychutnávala si jeho vôňu. Odrazu sa jeho malé strnisko na brade dotklo môjho líca. Trhla som sa, no inak som vôbec nedala najavo svoj nepokoj. Cítila som, ako sa pramienky mojich vlasov striedavo dotýkajú brady od jeho dychu. Bol blízko. Veľmi blízko! Povedala by som, že prekročil určitú hranicu slušnosti!

„Arabelka, keď si povedala, že vám mám pomôcť, súhlasil som. No ani slovko nepadlo o tom, že mám byť aj tvoj osobný vankúš," zašepkal mi do ucha.

Chvíľu mi trvalo, než sa jeho dlhá veta dostala do môjho práve zobudeného vedomia s občasnými výpadkami.

Vypleštila som oči a zistila, že ten idiot je len centimeter od mojej tváre. Dúfala som, že aj on si uvedomil našu blízkosť, pretože hneď sa odtiahol, neprestávajúc sa na mňa pobavene uškŕňať. Až po veľmi dlhej chvíli, počas ktorej som naňho pozerala ako teľa na otvorené vráta, mi došlo, že silno objímam jeho svalnaté, dohneda opálené rameno, ktorého dokonalosť zvýrazňovalo ešte aj biele tričko s krátkym rukávom.

Rýchlo som sa od neho odlepila. Dúfam, že moje raňajšie hniezdo zakrylo pred ním aspoň trochu červene, ktorá sa mi rozliala po tvári. Očkom som naňho mrkla.

Sústredene pozoroval menší kotlík, v ktorom sa práve varil čaj. Netuším, odkiaľ sa tu vzal, no bolo mi to viac-menej jedno. Natiahol ruku pred seba tak, aby končeky prstov naň mierili. Obrátil ruku dlaňou hore a pomaly, akoby ťažko ju dvíhal. Pritom si začal čosi mrmlať. Čaj v kotlíku sa zatriasol a napodobňujúc pohyb Petrovej ruky sa zdvihol do vzduchu. Nemo som otvárala ústa. Nech mal s tým čajom akékoľvek plány, mal by s tým prestať ešte pred tým, než niekomu ublíži.

Peter dal ruku v päsť. Čaj sa zhromaždil do guľky. Nespúšťajúc ju z očí začal, najprv pomaly, potom postupne pridával rýchlosť, krúžiť rukou vytvárajúc nejaký imaginárny vír. Čaj to napodobňoval. Formoval sa do kruhu. Čím Peter rýchlejšie krútil rukou, tým sa aj kruh zrýchľoval. Vyzeralo to ako v odstredivke. Keby Peter nedržal mysľou čaj pokope, čo podľa mňa zrejme aj robil, tak by tu lietal všade naokolo. Bola som z neho zmätená. Nehovoril tak náhodou, že vodu prestal používať, odkedy jeho otec zomrel? A teraz len tak v rámci nudy si kráti čas robením kruhov z, mimochodom, horúceho čaju?

Odrazu zastal. Čaj sa opäť formuloval do gule. Pozrela som sa naň. Schladil ho tak, že sa z neho ani nedymilo. Rukou urobil pohyb, akoby ten čaj k sebe volal. Guľa poslušne priletela až tesne k jeho tvári. Potom zobral tri prsty a pomocou mágie z nej odpojil jemný pramienok, ktorý nasmeroval do úst. Myslela som, že tam odpadnem. To snáď nemyslel vážne?! Neverila som, že bol taký lenivý, aby si šiel po hrnček! To je idiot! Somár! Kto to kedy videl?!

Ja som ti to vravel, ale ty si ma nepočúvala. Veď načo dávať na rady múdrejších? Teraz tu máš dôkaz, ktorý potrebuješ! Takže, už môžeme konečne ísť? Prosím!

A kam chceš ísť, Ar? nechápala som.

To je jedno! Hlavne odtiaľto zdrhnime, kým sa dá! Vrátime sa k tvojmu otcovi, povieš mu o mne, tak ako som ti radil už v prvý deň, vysvetlíš mu, že ma v skutočnosti Svetlí neukradli a...

Máš strach? A z čoho prosím ťa?

Myslím si, že to vieš veľmi dobre.

Z chuti som sa zasmiala. Peter sa na mňa zmätene pozrel. Pri pohľade na jeho výraz som sa neudržala a ešte viac sa rozosmiala.

Čo je ti tu smiešne?! Tento tu je nebezpečný! Iba sa s tebou zahráva! Veď... Veď ťa oklamal! A tá... Ako sa len volá... Adriána! Nie je o nič menšie zlo ako Ortus! Rovnako ako ten malý zasran! Ani on nie je žiadne neviniatko. Na tvojom mieste by som si dával pozor na jeho malé špinavé prsty!

Zagúľala som očami. Ach, Ar, kedy ti konečne dôjdu tie tvoje poznámky? Zadívala som sa na Petra, ktorý práve dopíjal čaj svojím prazvláštnym spôsobom.

Vycítil môj pohľad, no keď sa na mňa pozrel, takmer sa ním zadusil od náhleho smiechu. Postavila som sa pred neho a s prekríženými rukami som sa naňho chystala oboriť, keď sa mi spoza chrbta ozvala Adriána:

„Ach, dobré ránko, Pandora."

Otočila som sa k nej. Tuším vyzerala ešte horšie ako včera. Mala obrovské kruhy pod očami a tvár takú poblednutú, že keby som ju nepoznala, povedala by som jej, aby zašla k lekárovi, pretože taká farba nebola normálna ani u Temných, nieto ešte u Svetlých mágoch.