Electus - Mesto Rozdelených I.

43. Kapitola

„Sú piati," zašepkala nám, keď sme sa k nej dostali.

„Videla si knihu?" opýtala som sa skoro bez dychu.

Prikývla.

„Jeden drží tvoj ruksak v aute. Ďalší telefonuje pri dverách spoluvodiča, tretí je za volantom a zvyšní dvaja strážia okolie."

Peter udivene nadvihol obočie.

„Prečo neodídu, ak už majú, po čo sem prišli."

Adriána sa zhlboka nadýchla. Vydala zo seba utrápený vzdych.

„Netuším. Každopádne mám nápad, ako dostaneme knihu naspäť."

Vtedy nám predostrela svoju myšlienku. Čím viac som ju však počúvala, tým menej sa mi páčila. Neviem či mňa s Petrom mala za super hrdinov alebo aspoň prinajmenšom moju neotrepanú maličkosť. Ona však vyzerala maximálne presvedčivo, že by sme to dokázali. Nakoniec svojho veľkého rozprávania, ktoré sa čím viac a viac podobalo na fatasy príbeh ako na realitu, zachytila môj pochybovačný pohľad.

„Nemusíš mať obavy. Iba mi poskytnete krytie, kým ja sa pripravím."

Peter nadvihol obočie.

„Pripraviť? A načo?"

Uškrnula sa a podvedome si siahla na prsteň, ktorý pri jej dotyku začal žiariť červeným svetlom.

„To je prekvapenie. Choďte a zdržte ich, aby neodišli."

S tým sa zdvihol vietor a ona sa kamsi vyparila do neznáma. S Petrom sme si vymenili spýtavé pohľady. Dlho to však nevydržalo. Zatiaľ, čo ja som si začala nervózne hrýzť peru, Peter sa začal naťahovať a krúžiť rukami, ako by to bola iba rozcvička. Už som mu chcela niečo uštipačné odvrknúť, keď k nám doľahol zvuk štartujúceho motora.

„Nie," zašepkala som.

„Neboj sa, Arabelka," zanôtil, zobral kameň zo zeme a silno ho hodil do predného skla. Auto zastalo. Rýchlo zobral ďalší. Vasil ho začal nasledovať v jeho príklade. Ja som sa nakoniec tiež pridala k dielu. Všetci vyšli z auta až na toho, ktorí držal môj ruksak.

Na moje prekvapenie, ako prvý sa k nim ráznym a rýchlym krokom pustil Peter. Už z diaľky na nich kričal:

„Okamžite nám vráťte, čo ste ukradli vy úbúžiaci!"

Muži na milisekundu stŕpli a otočili sa jeho smerom. Škúlili naňho do tmy, až pokým nedošiel pod lampu. Vtedy sa ich tváre rozjasnili a ich výraz stvrdol.

Prehltla som veľkú slinu a rozbehla som sa za ním s cieľom pomôcť mu. Nevedela som, akú nádej by som mala proti takýmto svalnatým obrom, no hriala ma myšlienka, že Adriána bola niekde tu a ochráni nás. Počula som, že Vasil sa rozbehol hneď za mnou a držal sa ma v tesnom závese.

Po pár sekundách sme už stáli po Petrovom boku. Keď však tí muži videli našu zostavu, spustili rehot ako zmyslov zbavení. Vymenili sme si s Petrom zmätené pohľady.

„Čo je tu smiešne?!" odsekla som podráždene.

„Myslíš si, že keď si Nocteová, tak ti padneme k nohám? Takí traja zasrani ako vy nás nedokážu zastaviť!"

„Ani len spomaliť," zaškľabil sa najvyšší z nich.

Peter mu úškľabok provokatívne opätoval.

„Nepodceňoval by som nás. Sme schopní všetkého, keď ide o knihu."

Pri započutí slova kniha všetci stŕpli a prísne sa na nás pozreli. Znova som hlasno prehltla. Bola som naozaj zvedavá, ako dlho to Adriáne potrvá? Jeden chlap si vymenil pohľady s ostatnými zo skupinky a urobil krok dopredu.

„Moja reč," povedal a luskol prstami.

V tom momente všetky lampy postupne na parkovisku, okrem tej najbližšej, zhasli. Ocitli sme sa v skoro úplnej tme. Tá lampa nad nami dodávala iba chabé svetlo, ktoré aj tak rýchlo pohlcovali tiene. Na tele mi naskočili zimomriavky. Toto nevyzeralo pre nás dobre. Chlap, ktorý pred tým tak jednoducho zhasol všetky svetlá, sa na nás pyšne pozrel a pohodil hlavou očividne so sebou viac než spokojný. Prekrížil si ruky na prsiach a vyzývavo vrhol pohľad na Petra. Prehltla som. V tme, ktorá sa všade okolo nás rozprestrela som pocítila úzkosť. Nepomáhal ani ten jeho výraz napoly osvetlený lampou.

Noc dodala ich oblečeniu a postavám omnoho strašidelnejší výraz. Prehltla som. Ani by ma neprekvapovalo, keby ukrývali aj nejaké zbrane. Jeden však tiež vykročil a váhavo mu položil ruku na plece.

„Neblázni, Marek! Snáď sa len teraz nechceš ondiť s jedným posratým zasranom?! Máme iné..."

Marek sa mu prudko vytrhol a vrhol sa na Petra. Ten to však očakával a s ladnosťou mačky, ktorú som mu tajne závidela sa mu vyhol. Muž sa však otočil, vystrel sa a s úsmevom si vykasajúc rukávy, prehovoril:

„Takže chlapček nepochopil, že sa s nami nemá zahrávať? Tuším mu to treba ukázať, aby si doživotne zapamätal, že deti nám do kapusty liezť nebudú!"

Vtom momente znova bleskovo zaútočil. Ostatní, hoci sprvu neochotne, ho nasledovali.

Myslela som, že to bol jeden veľký zlý vtip. Neviem, aké vnútorné myšlienkové pochody viedli k tomu, aby ten obrovský svalovec s tetovaním zaútočil práve na mňa. Čo bol slepý?! Nevidel, že tu mal seberovnejších súperov než som bola ja?