Electus - Mesto Rozdelených I.

63. Kapitola

Až keď ich auto zmizlo niekde v temnote mesta som si uvedomila, že som počas týchto minút zadržiavala dych. Sťažka som sa stavala na nohy. Vasil sa rútil do Adriáninej náruče. Jej luk sa premenil na žiaru červeného svetla, ktorá sa teraz vracala naspäť do prsteňa. Pohladkala Vasila, ktorý jej začal vyčítať, prečo mu o tomto kúsku nič nepovedala, zosadila si prsteň z ruky a schovala ho.

K hrudi som si pevnejšie privinula Aróna. Sotva som to urobila, už ma obdarovával šťavnatými poznámky na moju adresu a neschopnosť. V tom momente mi to však bolo dosť ukradnuté. Tak veľmi som sa bála, že by mohol padnúť do zlých rúk.

Dobrá nálada ma však hneď prešla, len čo som sa zadívala na prichádzajúce auto. Svetlo z lampy sa zlovestne lesklo od čiernej nablýskanej kapoty. Zbledla som. Úsmev sa mi rozplynul. Parkoviskom si pomaly razila cestu čierna limuzína. Otcova limuzína.

„Utekajme!" prestrašene som skríkla a rýchlo ustupovala.

Ostatní sa na mňa spýtavo pozreli.

„Prečo?" ostražito sa ma spýtal Peter a už zrakom blúdil po okolí.

Hodila som veľavravný pohľad na Adriánu. Tá všetko pochopila, až keď limuzína zastala pár metrov od nás.

„Bežte!" postrčila nás dopredu a kývla na Vasila.

Bezmyšlienkovito som sa rozbehla preč nasledujúc Petra. Hneď v pätách mi bola Adriána s Vasilom.

Rýchlym šprintom sme prebehli zopár blokov. Adriána už počas behu začala odriekavať dlhé zaklínadlo. V jednej chvíli zastala a nechala, nech ju masy vzduchu pomaly obalia. Peter rýchlo schmatol mňa aj Vasila za ruky a vtiahol nás do víru. Stihla som len podvedome zavrieť oči a dúfať, že nám to všetko vyjde.

Cítila som, ako do mňa vráža vzduch obrovskou rýchlosťou. Spotenou rukou som sa pevnejšie chytila Petrovej dlane. Zdalo sa mi, akoby sa moje pľúca scvrkli na placku. Darmo som sa snažila, nemohla som sa nadýchnuť. Bolo to šialené.

Náhle sa všetok ten chaos ustálil a ja som trasľavými nohami padla na zem zhlboka dýchajúc. Otvorila som oči a zistila, že sme prešli cez stenu víru. Pozrela som sa na Petra. Ten, akoby to nič nebolo, sa postavil bližšie k Adriáne a čakal na vzlietnutie.

Vasil ležal na zemi a sťažka dýchal. Dobre vedieť, že som nebola jediná. Posadil sa a svoje roztomilé veľké zelené oči upriamil na mňa. Odrazu sa na jeho tvári rozhostil úškrn. Nechápala som jeho grimase. Sťažka som sa postavila a odhrnula si zopár neposlušných pramienkov z čela.

Pristúpila som k Petrovi. Ten mi venoval krátky pohľad, no potom akoby sa zarazil a preskúmal moju tvár dlhšie, pričom vystrúhal podobnú grimasu ako Vasil.

„Čo je?" nechápala som.

Peter iba pokrútil hlavou a letmo sa mi dotkol neposlušného pramienka vlasov, ktorý mi opäť padol do čela.

„Neviem, ako je to u vás Temných, no my používame na vlasy takú malú pomôcku. Voláme ju hrebeň."

So zlou predtuchou som si prešla rukou po vlasoch. No prsty narazili iba do jedného veľkého pomotaného hniezda. Zhrozene som sa predklonila a začala si prstami prečesávať vlasy. No tie sa nechceli podvoliť a tvrdohlavo držali svoj tvar. Očkom som mrkla na chlapcov, ktorý sa snažili zo všetkých síl maskovať smiech. Bohužiaľ, neúspešne.

Zatiaľ, čo som si pramene vlasov postupne rozčesávala, Adriána vír pomaly nasmerovala k hmlistej oblohe. Pomaly, akoby s veľkým úsilím, nás dvíhala meter po metri do náruče noci a hviezd. Konáre stromov, ktoré sa skoro dotýkali okien bytovky, sa nepokojne zakolísali od náhleho vetra. Vír zvíril prach s lístím a zahnal ich do samotného kúta strácajúceho sa niekde v tme. Adriána zaťala päste. Vír sa začal ešte rýchlejšie krútiť, kúdole prachu, vetvičiek a drobných kamienkov sa zdvihli a vytvorili nepriehľadnú clonu. Zacítila som silné trhnutie a než som si stihla uvedomiť, čo sa stalo, už sme leteli ponad bytovky zanechávajúc za sebou mračná prachu a sutín