Electus - Mesto Rozdelených I.

69. Kapitola

„Nnič," odvetila bez toho, aby zodvihla zrak od maminých zápiskov.

Vasil zdvihol hlavu a rozospatými očami na nás pozeral.

„Prečo si tak zhíkla?" spýtal sa Adriány.

„Netráp sa tým a spi ďalej," jemne odvetila a chcela ho uložiť.

Vasil sa však vzoprel. Sadol si vedľa nej a všetku svoju pozornosť upriamil na mamin zápisník. Adriána ho chcela od neho odtiahnuť, no Vasil ho schmatol a pristúpil s ním bližšie k svetlu. Hľadel doň tak úpenlivo a pozorne, že sa skoro dotýkal strany nosom. Chvíľu žmúril na písmenká v žiari dohasínajúceho ohňa. Potom sa obrátil na Adriánu.

„Čo je tu napísané?" povedal ukazujúc prstom do zápisníka.

„To je dátum, kedy si to zapísala."

„Aha... A tu?" ukázal prstom niekde na začiatok stránky.

„To je M," vysvetľovala ďalej.

„A tu ?"

„A."

„A toto celé je čo?"

„Vasil?" prekvapene ho oslovila Adriána, „ty nevieš čítať?"

Chlapec zahanbene sklopil zrak a jemne pokrútil hlavou na znak nesúhlasu.

„Ale ako to? Veď si už veľký chlapec," pridala som sa zvedavo.

„Vedel som... Len som to zabudol."

„Do akého ročníka si v škole chodil?" spytovala sa ďalej Adriána.

„Mal som ísť do tretieho, keď som zo strýkom šiel do..." už som myslela, že sa tam rozplače, no Adriána pohotovo zasiahla.

„To nič. Nič sa nedeje. Poď, ideme spolu. Uvidíš, za pár dní si na všetky písmenká spomenieš," čičíkala ho.

No on na to neodpovedal. Zarmútene pozeral do ohňa, kým sa mu po líci skotúľala jedna zablúdená slza. Až teraz som si uvedomila, aké veľké dôsledky to musí mať pre Vasila. Bludisko ho obralo o veľa. O rodinu, priateľov, normálny život... A teraz aj o vzdelanie. Venovala som mu dlhý zamyslený pohľad. Práve sedel Adriáne na kolenách. V tvári mal ešte stále stopy po plači, čítali mamine zápisky.

„Tak poďme spolu. Toto je J a tamto E. Teraz to prečítaj."

„J. E. Je?"

„Áno, správne. A teraz ďalej. Pamätáš si toto písmenko?"

Vasil naň vytreštil oči.

„To je T!" zvolal naradostene.

„A druhé?"

„Neviem."

„O."

„Takže J-e t-o," opatrne vyslabikoval.

Adriána kývla hlavou a ukázala prstom na ďalšie.

„To je V," dodala po chvíli, keď nahodil Vasil stratený výraz.

„Takže iba V a tamto... To si už ukazovala... Hmmm... M, nie?"

Prikývla s úsmevom.

„A ďalšie je E a toto skrútené?"

„To je S."

„A ďalšie sú T a E."

„A toto poznáš?"

„To je veľké R a tamto je O."

„Potom ide Z," pomohla mu Adriána.

„Tamto poznám, a čo je toto?" ukázal o pár písmen ďalej.

„Ý."

„A ako sa číta C a H?"

„Ako CH."

Vasil sa na to chvíľu díval.

„Ale, veď to nič neznamená!"

„Musíš to čítať po slabikách," pripomenula mu.

Dal si zápisník tak blízko k nosu, až sa mu skoro dotýkal stránok. Perami pomaličky naznačoval slabiky.

"To-je-v-mes-te-roz-de-le-ných," prečítal nahlas a mne pri tých slovách zamrel úsmev na perách.

„Ččo si to povedal?" vykoktala som zo seba.

Obidvaja sa ku mne otočili. Adriána na mňa hodila nechápavý výraz, no hneď ho vystriedalo pochopenie zmiešané s hrôzou. Zobrala si od Vasila zápisník a očami hľadala vetu, ktorú práve prečítal. Nestihla sa však ani poriadne nadýchnuť, keď si to Vasil tiež dal dokopy a už lomcoval s jej rukávom.

„Čo je to Mesto Rozdelených?"

„To...To...," rozmýšľala Adriána ešte stále vyvedená z miery.

„Poviem ti to zajtra. Už je dosť neskoro. Pozri! Aha, Peter už dávno spí," rozhodla sa zahovárať.

Pozrela som sa na Petra. Sedel opretý o strom so zatvorenými očami. Zhlboka a pravidelne dýchal. Občas aj zachrápal.

„Lenže ja nie som unavený. Môžem si z tej knižky prečítať viac? Možno tam nájdem nejakú rozprávku. Prosííím," žobronil opäť ju ťahajúc za rukáv.

„Žiadne protesty! Je neskoro večer a ty si ešte veľmi malý. Keď nepôjdeš okamžite spať, začarujem ťa, aby si už nikdy nevyrástol," s tým natiahla ruky pred seba a niečo si začala ticho mrmlať.

Vasil celý vyľakaný ju pod sekundou pustil a ľahol si do trávy, zavrel oči a odvtedy ani len neprehovoril. Adriána po chvíli prestala „zaklínať" a usmiala sa, spokojná sama so sebou. Teraz celú svoju pozornosť upriamila na mňa. Trhla som sa pri jej veľavravnom pohľade. Vzpriamila som sa, keď nadvihla obočie.

„Čo? Ja mám už pätnásť! Nehovoriac o tom, že je len..."

Hlava sa mi zrazu zakrútila. Adriána sladko zaštebotala:

„Dobrú noc."

S tým mi oťaželi viečka a ja som sa ponorila do temnoty.