Electus - Mesto Rozdelených I.

85. Kapitola

    Celú cestu si ten chlap niečo mrmlal. Z úst mu vychádzali potoky nadávok na môjho otca, veliteľa, Petra a tuším, že som započula aj svoje meno. Tvárila som sa však, že to naozaj počuje iba on. Chvíľu so mnou kľučkoval medzi stanmi, ktoré mali rovnaké symboly. Zavýjajúci vlk a tigria hlava sa mi vynárali všade, kde som upriamila pohľad. Behal mi mráz po chrbte, keď som si spomenula na všetky tie nočné mory, ktoré vyvrcholili osobným stretnutím.

Ocitla som sa v mori čiernej farby, na ktorej plávali malé ostrovčeky zlatých symbolov. Naraz muž zastavil pred jedným z úplne rovnakých stanov. Netušila som, ako sa môže v tom zhluku a chaose orientovať. Vstúpil doň a dosť drsne ma „položil" na vŕzgajúce lôžko. Chladne si ma premeral. Pokúšala som sa pokračovať vo svojej hre a snažila sa naňho upriamiť vystrašený pohľad. Na chvíľu vystrčil hlavu zo stanu a na niekoho kričal. Slovám som však nerozumela.

Po asi minúte dovnútra vstúpil nízky chlapík taktiež v čiernom, ale na svojom čiernom obleku mal znak zdravotníka, kobra s rozďavenou papuľou ovíjajúca sa okolo dlhej tenkej palice. Striasla som sa pri spomienke na kobry, ktoré som mala možnosť spoznať, keď som sa spolu s Petrom pokúšala dostať do stromu ku Kronikárovi.

Zdravotník si ma od vchodu do stanu premeriaval, potom prišiel ku mne držiac malý kufrík. Okolo seba vytváral zvláštnu atmosféru, ktorá sa postupne roznášala do každého kúta v stane. Hoci to bolo prvýkrát, čo som ho videla, atmosféra, ktorú so sebou priniesla sa mi zdala povedomá. Určite som ju už niekde cítila. Ale kde?

„Keď upokojiť, tak upokojiť," mrmlal si popod nos s úsmevom.

Začínala som mať zlé tušenie. Už od prvej chvíle sa mi nepáčil. Pri pohľade na jeho zlomyseľnú tvár a spokojný úškľabok mi vstávali vlasy dupkom.

Položil kufrík na zem predo mňa. Naskytol sa mi pekný pohľad na rad skalpelov, obväzov, injekcií, dezinfekčných prostriedkov, tampónov a kopu iných vecí, ktoré som ani nevedela pomenovať a v tejto situácii som nemala ani chuť zistiť to. Muž vybral sklenenú fľaštičku označenú žltým štítkom. Prepichol vrch injekciou a natiahol tretinu striekačky. Za ten čas som si s námahou prečítala názov. THIOPENTAL SODIUM. Netušila som, čo je to za látku, no rozhodne som ju nechcela mať v tele.

„Čo je to?" spýtala som sa ho rozochvene.

„Nič," odsekol mi chladne.

„Nastrč ruku," rozkázal mi.

Nečakal, kým splním rozkaz a sám zobral moju ruku do tuhého zovretia.

„Čo to robíte?!" skríkla som a snažila sa uvoľniť si ruku.

„No tak! Buď pokojná!" upokojoval ma, kým som sa mu všemožne snažila vykrútiť ruku.

To určite! Najprv ma jeden dovlečie do stanu, potom príde tento tu a pokúša sa mi pichnúť niečo injekciou a ja mám byť pokojná?! Tak to určite! Silno som ho kopla do brucha, no nestačilo to na to, aby mi pustil ruku. V druhej ruke zatiaľ zvieral na mňa až pridlhú injekčnú striekačku. Zhrozene som sa na ňu pozerala. Neustále som vykrúcala ruku, aby ma nemohol ňou pichnúť. Nakoniec som mu celou silou kopla do tváre. Sykol od bolesti. Spustil príval ďalších nadávok. Vtom šoku mu vypadla na zem striekačka. Udupaná zem okolo jeho nôh nabrala tmavočervený odtieň. Muž si tlačil mäkkú časť nosa a neprestával pri tom nadávať.

Nečakala som, kým sa opäť pozviecha, schmatla som injekciu a silno mu ju vrazila do pleca. Skríkol od prekvapenia. Zdrapol ma za tričko a nenávistne sa mi zahľadel do tváre. Bol pri mne tak blízko, že som v jeho očiach uvidela svoj prestrašený odraz.

„Ty malá potvora! Počkaj... Keďď...Ssssa" s tým vyvrátil oči dohora a s hlasným buchotom dopadol na zem.

Ešte stále v šoku som naňho hľadela. Triasla som sa na celom tele. Čo som to spravila?! Ako sa to stalo? Na chvíľu som si myslela, že je mŕtvy, no o pár sekúnd som počula hlasné chrápanie. Od úľavy som sa skoro rozplakala. Trhane som sa nadýchla.

Upokoj sa, Pandora! Žiješ, a to je hlavné! Čo na tom, že som za tie tri dni „slobody" prišla skoro o život viackrát ako otec za celé svoje volebné obdobia dokopy? A to bol naňho raz spáchaný atentát! Našťastie, nepodaril sa. Otec sám vraj odrazil jeho útok, no to sú asi len reči, ktoré otec samozrejme iba podporuje. Nech sa tam stalo čokoľvek, podstatné je, že otec s ním spravil krátky proces a odvtedy si nikto ani len netrúfne mu pozrieť do očí a nie ešte otvorene s ním nesúhlasiť.

Započúvala som sa. Všade sa ozýval všeobecný ruch, no nič nenasvedčovalo tomu, že práve pred týmto stanom niekto stojí a stráži ma. A načo aj? Veď som podľa otcových slov bola unesená.

Vybehla som zo stanu, pričom som takmer spadla, lebo strachom roztrasené nohy sa mi plietli jedna cez druhú. Vonku bolo rušno. Snažila som sa upokojiť a nevšímať si náramne zvedavé pohľady mužov, ktorí boli ku mne najbližšie. Musela som byť bledá ako krieda. Unavene som sa oprela o stan a rozmýšľala, čo ďalej. Tá anestézia, alebo čo to vlastne bolo, určite bude trvať iba pár minút, čo znamená, že by som mala rýchlo vyhľadať Petra a v rámci možnosti bez pútania nežiaducej pozornosti utiecť naspäť do lesa. Úžasné Pandora, plán je doslova zidylizovaný! Som zvedavá, ako chceš utiecť bez pozornosti na mieste, kde sa to hemží vycvičenými vojakmi, ktorý, pravdepodobne, až na malé výnimky, by skočili aj do plameňov, ak by im to otec prikázal.