Electus - Mesto Rozdelených I.

29. Kapitola

Strhol sa zo svojich myšlienok a pozrel sa na mňa.

„Čo si vravela?"

Zahryzla som si do pery a pohľad tupo uprela do plameňov.

„Naučíš ma bojovať?" zopakovala som trochu hlasnejšie.

Petrovi sa na malý okamih rozžiarila tvár. No akoby si uvedomil, že naňho pozerám, chabo svoju radosť prekryl vážnou tvárou.

„Myslel som, že si vravela, že to nepotrebuješ vedieť," povedal a očkom na mňa pozrel.

Zatla som čeľusť. To nemyslíš vážne, Ortus! Jeho provokácie mi už začínali liezť hore krkom.

„Prestaň s tým!"

„A s čím?"

„Ty to vieš veľmi dobre."

„No... Možno keby si použila čarovné slovíčko..."

Veľavýznamne sa na mňa pozrel. Ostro som mu to opätovala. Pre mňa bolo už dosť ponižujúce, že som ho o to vôbec požiadala! A teraz toto?! Nie! Nikdy v živote!

Správne! To je ono! Nedaj sa!

Ar, mohol by si, prosíííím, sklapnúť?

Čože?! Veď ťa podporujem!

Neodpovedala som mu a zahľadela som sa do jeho orieškovohnedých očí. Pšeničné vlasy mu sem-tam padali do tváre. Odhrnul si ich rukou a vyzývavo sa na mňa zahľadel. Nemusel nič vravieť. Prečítala som mu to na tvári, ktorá priam kričala: No tak! Do toho! Povedz to.

Zhlboka som sa nadýchla. Moja hrdosť práve dostala veľmi ťažký úder. Na pol úst som zamrmlala:

„Prosím."

„Tuším som nepočul. Mohla by si to ešte raz zopakovať?"

„Prosím," povedala som hlasnejšie.

Vyčaril úsmev na perách a prikývol.

„Tak poď!" vyzval ma.

Skoro mi zabehla klobása, ktorú som sa práve chystala do seba natlačiť.

„Teraz? Veď je už skoro tma."

„Kým jasne vidíš do mojej tváre, nikdy nie je tma."

S tým sa postavil, spokojný sám so sebou a stratil sa niekde medzi stromami. Ja som ho s boľavým stonaním nasledovala.

„Začneme základnými pravidlami," začal Peter a ja som mu venovala znudený pohľad.

Dovliekol ma na neďalekú lúku, kde ma počkal, kým sa vymotám z lesa. Nemohla som si nevšimnúť, ako sa pri tom uškŕňal a náramne bavil. Počkal, kým som k nemu dokráčala a prekrížila si ruky na hrudi. A teraz ma obšťastnil touto najviac používanou vetou u mojich učiteľov.

„Neverím, že mi tu ideš vysvetľovať základné pravidlá boja!"

„Nie, máš pravdu. Bolo to odo mňa hlúpe. Vieš čo? Pusťme sa rovno do boja. Vyhovuje ti to viacej?"

Zazubila som sa a popukala si hánky (teda v rámci mojich možností).

„Poďme na to."

S tým som naňho zaútočila päsťou. Mierila som mu na hruď, no on sa uhol a podkopol ma. Zatackala som sa a aj by som spadla, keby ma rukou nezachytil. Nahol sa ku mne bližšie a zašepkal:

„Prvé pravidlo. Nikdy sa neunáhli."

Zavrčala som, buchla ho lakťom do hrude a vyšmykla sa mu zo zovretia. Otočila som sa, že ho udriem do toho jeho úsmevu, no nikde som ho nevidela. Nebol tam. Zmätene som sa pozrela na miesto, kde pred tým stál.

Odrazu ma jeho ruky schmatli za ramená a opäť ma podkopol. Tentokrát ma zachytil až tesne pri zemi.

„Druhé pravidlo," začal a z jeho hlasu som vycítila, že sa usmieval, „nikdy nestrať nepriateľa z dohľadu."

Pustil ma a ja som s buchotom spadla na zem.

„A potom je tu ešte tretie," pokračoval, keď som sa postavila na nohy, „treba sa vedieť aj brániť."

S tým na mňa rýchlo zaútočil.

Celý môj svet sa odrazu točil okolo smršti úderov, kopov a ich blokovania. Peter mi nedal dýchať. Mlátil do mňa ako do boxovacieho mecha. S námahou som odklonila jeho ďalší kop mieriaci na hlavu a uhla sa pred päsťou. Sklonila som sa pred ďalším kopom a prešla do protiútoku.

Tiež som sa ho pokúšala kopnúť do hrude, no on sa zľahka uhol. Čo najrýchlejšie som nasadila päste. Rozzúrene som doňho mlátila a kopala. Za celý ten čas, čo som útočila päsťami ako zmyslov zbavená, som ho ani raz neudrela. Veľmi ma to vytáčalo a nepomáhal mi ani ten jeho veselý úškľabok. Mala som pocit, že ak by chcel, pokojne by dokázal prejsť do protiútoku a obdariť ma ďalšou smršťou úderov. On to však nespravil.

Ešte chvíľu som sa ho pokúšala takto napádať, kým nebola taká tma, že som ho už ani poriadne nevidela a on nezahlásil, že na dnes to stačilo. S fučaním som prestala. Aj tak to bolo márne. Videla som, ako sa Petrov obrys otočil ku mne chrbtom. Zbystrila som. To bola moja šanca. Nabrala som posledné sily a s výkrikom mu päsťou mierila na chrbát. Sotva sa päsť oškrela o jeho tričko, prudko sa otočil a ja som spadla bruchom do mokrej trávy. Vyrazilo mi to dych. Pomaly som sa otočila na chrbát a zahľadela sa do Petrovej usmievavej, vždy optimistickej tváre.

Všimla som si, že hoci ja som bola prepotená, Peter sa sotva zadýchal. Opatrne som sa stavala na nohy ignorujúc jeho zadržiavaný smiech.

„Môžem ti niečo poradiť, Arabelka?" spýtal sa ma, zatiaľ, čo ja som s ochkaním vstávala na nohy.

„Hm?" zadychčane som zo seba dostala.

„Nabudúce skús menej kričať. Aj hluchý by vedel, čo sa chystáš urobiť," veselo odvetil.