Electus - Mesto Rozdelených I.

64. Kapitola

***   

 Alfonz sedel na mieste vodiča a opatrne do seba lial ďalší dúšok silnej kávy. Od cieľa ho delila ešte asi pätnásťminútová cesta. Opatrne sa zaradil do vedľajšieho pruhu a pohľadom sem-tam kontroloval navigáciu.

Ešte stále nemohol uveriť tomu, čo sa udialo len pred troma hodinami. Vedel, že Severín Pandoru nadovšetko ľúbi. Odkrútil by krk každému, kto by sa jej opovážil skriviť čo i len vlások, a predsa... Nerozumel tomu. Tie voľby ho pripravili o rozum. Po celé tie roky to bolo iba: Pandora tam... Pandora sem... Toto nesmie... Tam nemôže... Strachoval sa o ňu viac, ako to bolo zdravé.

Potom utiekla a on bol strachom bez seba. Hoci to, samozrejme, nedával najavo. A vtedy, keď ju videl obkľúčenú Svetlými mágmi na čele s usmievajúcim sa Eduardom Consiliusom, doslova videl, ako po jeho tvári prešiel neľútostný hnev nasledovaný obrovskou nenávisťou a odporom, ktorý voči nemu po celé tie roky cítil.

Consiliusa spoznal vďaka Alexandre. On jej dal radu, kde má hľadať... Niečo. Aj keď sa snažil, Alexa mu nikdy nepovedala, čo v skutočnosti hľadala. Nikomu. Bolo to veľmi zvláštne a tajomné. Cítil sa trochu dotknuto, že ten prašivý starec vedel toho o tom niečom určite viac, ako on a Severín dokopy. Nevedel síce presne, čo jej nahovoril, no určite to bola lož. Pevnejšie stisol volant, až mu obeleli hánky. Odvtedy mu Severín pripisuje veľkú mieru viny na Izabelinom zmiznutí.

A teraz? Celý deň presedí zavretý v pracovni a pre tú Callidusovú nemôže ani poriadne spávať. Dostala sa mu pod kožu. Doslova. Neustále myslí na to, ako by ju zhodil, vyvrátil jej premyslené slová... No zatiaľ všetko márne.

Pri pomyslení na jeho situáciu vo voľbách zovrel volant ešte pevnejšie. Bál sa toho najhoršieho. Callidusová si podmanila polovicu celého Spoločenstva. Ak by aj Severín nakoniec vyhral, ľudia by mu už tak nedôverovali ako kedysi. Možno by sa aj vzbúrili!

„O päťdesiat metrov odbočte doľava," prikázal hlas z navigácie bezfarebným tónom.

Hodil smerovku a odbočil podľa navigácie. Onedlho sa prepletal medzi bytovkami. Nikde však nevidel Policajnú stanicu. Náhle mu navigácia zahlásila:

„Otočte sa, kým to bude možné."

Zarazil sa. Zabrzdil a pozrel na obrazovku.

„Zabočte doprava."

Alfonz zvraštil obočie.

„O sto metrov prejdite cez kruhový objazd. Druhý výjazd."

Nazlostene poťukal na obrazovku.

„Odbočte odbočte dodododo... Kruhový objazd... Dostali ste sa do vááááášho ccccieľaľaľaľaľaľaľa," dopovedala ťahane.

Alfonz do nej nahnevane tresol rukou. Obrazovka ešte trikrát zablikala, no potom náhle stmavla ako všetky odpovede, na ktoré celé tie roky tak márne čakal.

Nasrdene si niečo zamumlal o nespoľahlivosti výrobkov obyčajných ľudí a odbočil na najbližšie parkovisko. Práve tam stála skupinka pochybne vyzerajúcej mládeže. Keď videli, ako s limuzínou vchádza na parkovisko, vzali nohy na plecia a upaľovali preč. Ach, tá mládež, pomyslel si a celú svoju pozornosť sústredil na pokazený prístroj na palubnej doske.

Hoci sa snažil spojazdniť to, prístroj sa odmietal dať dokopy. Nakoniec si iba porazenecky vzdychol a vybral poskladanú mapu z priehradky vo dverách. Po asi desiatich minútach patlania sa zo svojou polohou, pričom neustále pre seba hovoril, akí sú tí ľudia sprostý, že nedokážu vymyslieť jedinú normálnu vec, ktorá by aj fungovala, sa mu z tej mapy podarilo vyjsť a čoskoro našiel budovu, ktorú tak dlho hľadal. Spokojný so svojím výkonom poskladal mapu dúfajúc, že aspoň auto ho nezradí, keď navigácia odišla v podstate už po troch týždňoch. Naštartoval motor a s nemou prosbou sa vydal cez labyrint uličiek, svetiel a hlavných ciest.     

***