Electus - Mesto Rozdelených I.

17. Kapitola

Adriáne podali obrovskú knihu, do ktorej sme sa museli každý povinne zapísať. Potom jej vysvetľovali, kadiaľ sme mali ísť, povedali nám pravidlá o zaobchádzaní s dokumentmi, pričom sa ostro pozreli na každého z nás. Potom nás „požiadali", aby sme si všetky ruksaky nechali tu. Chvíľu som protestovala, no ich pohľady boli neoblomné. Ešte raz nás upozornili a my sme horlivo pritakávali aj napriek Arónovým protestom. Mala som pocit, že keby mohol, tak by mi v hlave zapálil aj dynamit, len aby som ho zobrala so sebou. Mala som také menšie podozrenie, že sa ich bál. No nemalo zmysel sa ho na to pýtať. Aj tak by mi nedal pravdivú odpoveď.

S tým sme sa vybrali smerom, ktorý nám ukázali. Adriána nás napäto viedla chodbami. Náhle zastavila a obzrela sa cez plece či nás nesledujú. Za nami však nikto nebol. Všimla som si, že tvár sa jej výrazne uvoľnila. Zmenila smer a viedla nás opačným smerom. Zahryzla som si do jazyka a zastavila tak kopu otázok, ktoré sa mi drali na jazyk. Postrehla som, že aj Vasil sa veľmi začudoval, no nepovedal nič. Ešte chvíľu nás viedla spleťou chodieb až sa zastavila pred dverami, na ktorých bolo napísané:

ARCHÍV

NEPOVOLANÝM OSOBÁM VSTUP ZAKÁZANÝ!

Pošúchala si spotené dlane do nohavíc. Vybrala z vrecka schovaný pakľúč a pristúpila k zámke, keď ju Peter ticho prerušil zakašľaním. Strhla sa a pozrela na neho. Posunkom jej naznačil, že to spraví za ňu. So zaváhaním prikývla a podala mu ho. Uvoľnene pristúpil k dverám a prezeral si zámku. S pár šikovnými ťahmi a hŕstkou tichých nadávok sa dvere pootvorili.

Z chodby sa náhle ozvali tiché vzdialené kroky. Adriána zbledla. Poodchýlila dvere ešte viac a všetkých nás tam sotila. Hneď na to privrela dvere. Peter zrejme rozumel jej myšlienkovým pochodom (čo sa o mne nedalo povedať) a pridržal dvere z opačnej strany, aby sa neotvorili. Kroky zastali pred Adriánou.

Peter stŕpol. Zhlboka sa nadýchol. Ústami nám naznačil slovo. Pre šero, ktoré tu panovalo som ho veľmi dobre nevidela, no ani som nemusela. Odrazu som ich cítila rovnako ako on. Mágovia. No niečo bolo na ich mágii, ktorú vyžarovali zvláštne. Nevedela som však presne určiť čo.

Za dverami sa ozval šepot. Bol to drsný, chrapľavý hlas, no slovám som nerozumela. Avšak nech hovoril čokoľvek, Adriána ho nenechala dopovedať. Výhražne zasyčala. Ďalší muž, podľa hlasu by som mu tipovala na dvadsať, jej na to niečo výsmešne odvetil. Nasledovala vlna rehotu. Zrazu sa ozvala silná rana a buchot niečoho ťažkého na zem.

Vystrašene som sa pozrela na Petra. Ten však už málinko pootvoril dvere a napäto sledoval, čo sa tam deje. Obzrela som sa na Vasila. Ten vystrašene behal očami zo mňa na kľučku. Priložila som si prst na pery a ukázala smerom k dverám. Prikývol. Nahla som sa a pozrela cez kľúčovú dierku.

Adriána stála nad mohutným chlapom, ktorý ležal malátne na zemi a nohou mu zasadila konečný úder do spánku. Druhý chlap, oveľa starší ako jeho kolega, nahnevane zasyčal a chcel jej zasadiť úder päsťou do chrbta. Tá sa však zvrtla a úder poľahky odrazila. Hneď na to ho kopla do hrude. Muž sa zapotácal a chrbtom narazil do steny. Adriána nečakala. Sotva sa dotkol steny, už mu mierila kopancom na hlavu. Minula však a trafila ho do sánky. Starý muž sa zapotácal. Z úst mu začal tiecť malý pramienok krvi. Znechutene si odpľul a pošúchal si boľavú sánku. Zlovestne sa na ňu zaškeril a ticho zašepkal:

„Nič lepšie nedokážeš?"

Na to sa šikovne odtiahol od steny a vyhol sa Adriáninej pästi. Chcel ju podkopnúť, no ona to očakávala. Vyskočila a hánkami mu trafila spánok. Muž v bezvedomí padol na zem.

„Ešte sa len rozbieham, starec," zasyčala zlostne a utrela si skrvavené hánky do jeho trička.

Obrátila sa k nám a viacej pootvorila dvere. Vasil k nej hneď pribehol a hodil sa jej do náručia. Objatie mu opätovala a pozrela sa na nás dvoch. Videla som, ako sa v Petrovej tvári zračil šok z toho, čo videl, no aj úľava, že sa to takto skončilo.

O sebe som to však povedať nemohla. Ešte stále som nemohla odtrhnúť oči od dvoch chlapov ležiacich na dlážke. Bola som v šoku. V živote by som si nepomyslela, že Adriána je schopná niekomu omylom ublížiť, nieto ešte poraziť dvoch mohutných chlapov! Na protiľahlej stene som rozoznala kvapky krvi. Prehltla som.

„Sú..."

„Nie. Len omráčení," uistila ma Adriána, ktorá po tom boji nebola ani len zadýchaná.

Oči sa jej divoko leskli. Neustále šibala pohľadom zo strany na stranu očakávajúc posily. Musela som vyzerať strašne, keď mi opätovala nervózny pohľad.

„Si v poriadku?" spýtal sa Peter, keď videl moju bledú tvár.

Sťažka som prikývla a odvrátila zrak.

„Pomôžte mi," požiadala nás.

Skôr, ako som sa jej stihla spýtať s čím, Peter stroho prikývol a už sa postavil k nohám mladšieho muža. Adriána sa postavila k ďalšiemu a obidvaja na mňa spýtavo pozreli.

„Ak má naša rozkošná Arabelka vracať, tak nech si odbehne na toaletu. V opačnom prípade by nám však mohla pomôcť," prehodil Peter.

Zdráhavo som prikývla a prehltla nevoľnosť. Rozhodovala som sa komu z nich pomôžem. Na môj vkus to bolo až príliš jednoduché. Peter bol chlap. Rozhodne som nemala chuť mu pomáhať. Veď on si vie poradiť aj sám. Pobrala som sa teda k Adriáne, tá však zavrtela hlavou.

„Ja to zvládnem. Pomôž radšej Petrovi. Tamten je ťažší."

S neskrývaným nesúhlasom som sa obrátila na uškierajúceho sa Petra.

„Máš ruky," prehodil a pritom ho chytil za nohy.

„Och, koľká veľkorysosť z tvojej strany. Tak sa obetovať, aby som nemusela dýchať jeho ponožky."

„Myslíš si, že pod pazuchami má Coco Chanel?"