Electus - Mesto Rozdelených I.

10. Kapitola

* * *

„Už tam budeme?" pýtal sa už asi po tretíkrát Vasil.

„Ešte chvíľu vydrž. Už iba kúsok," sľubovala Adriána.

„To si hovorila aj pred pol hodinou," zašomrala som.

Peter sa nadurdene vliekol za nami. Sem-tam kopol do nejakého kameňa, čo sa potom ozývalo po celej húštine, no inak nedal nijako vedieť, že je stále medzi nami.

Už asi dve hodiny sme kráčali cez tŕnisté húštiny. Túlame sa hore-dole po lese a preskakujeme kadejaké potoky. Vo vlasoch som mala plno konárikov a blato. Tričko som mala celé spotené, krútila sa mi hlava od nedostatku vody a spánku. Chodidlá ma boleli pri každom kamienku a Adriána nás stále iba niekam vláčila, pričom vyzerala, že jej zo síl ani neubudlo. V duchu som si želala mať takú kondičku ako ona. Dokonca aj Peter už začal dychčať!

„Keď som súhlasil, nezmienili ste sa, že sa mám pripraviť na trojhodinovú túru," namrzene mi zašomral Peter a zastal.

Oprel sa o strom a zhlboka dýchal. Bolestne si šúchal spánky.

„Och, niekto nevládze?" rypla som doňho.

„Sklapni!" zavrčal.

„Tu máš," ozval sa Vasil pár metrov pred nami.

V ruke držal malú tenkú paličku, ktorú mu spravila Adriána. Podišiel k nám a podával mu ju. Peter však iba vystrúhal kostrbatý úsmev a pokrútil hlavou.

„Nie ďakujem, nie som unavený."

„Prečo sa potom opieraš o strom?"

„Takto človek získa lepší prehľad o okolí, vieš? Keď sa zastavíš a zadívaš sa všade naokolo."

„Ty si sa však pozeral do zeme," nedal sa oklamať.

Peter sa začal obšmietať. Hodila som naňho významný pohľad. Ignoroval ma a úpenlivo premýšľal, čo na to odvetiť.

„Práve som to chcel urobiť, keď si ma zastavil," vykrúcal sa.

„To nevadí, ja ti ju aj tak požičiam," naradostene pokračoval Vasil.

„Nie, ďakujem, nepotrebujem ju."

„Mne to nevadí, vážne! Na, tu máš," nedal sa odbiť Vasil.

Oči mu priam žiarili od šťastia, že môže Petrovi pomôcť. Peter opäť bolestne skrivil tvár. So zaťatými zubami si pošúchal spánky.

„Vasil..." začal Peter netrpezlivo, no on ho nepočúval.

Chcel mu ju vopchať do rúk, no Peter jeho palicu prudko odstrčil.

„Ja ju nechcem!" zrúkol.

Všetci sme sa na neho prekvapene pozreli. Dokonca aj Adriána sa otočila. Mračiac sa pozerala so zarazeného Vasila na podráždeného Petra.

Chvíľu trvalo, kým sa Vasil prebral z prvotného šoku. Nemohla som si nevšimnúť, ako sa mu pri tom zapálili líca. Sklopil zrak do zeme. Zdvihol palicu, ktorá mu vtedy vyletela z ruky a pozrel sa na Petra tak zronene, že ja som z toho mala slzy na krajíčku.

„Aha..." odvetil Vasil smutne a celý nešťastný sa obrátil chrbtom ťahajúc paličku za sebou po zemi.

Ja s Adriánou sme mu venovali škaredý pohľad. On sa tváril, že si to nevšimol a ďalej sa opieral o strom jemne si masírujúc spánky. Zatiaľ, čo Adriána sa pokúšala rozveseliť Vasila, ja som sa pustila do Petra.

Nestihla som však vydať ani hláska, keď mi pridržal ukazovák na ústach.

„Nič nehovor. Pamätám si, čo som mu povedal."