Electus - Mesto Rozdelených I.

Prológ

Temnota vnútri väzenia bola nepreniknuteľná. Ako strach sa usadila v každom kúte, nazerala do všetkých škár nenechávajúc jediné miesto čo i len trochu osvetlené. Všade panovalo veľavravné ticho. Iba kvapky, ktoré pravidelne dopadali na vlhkú kamennú dlážku, na chvíľu rozozvučali dlhú chodbu vystavanú z chladných tehál.

Odrazu prešiel hustou tmou ostrý lúč svetla. Vychádzal z pevne uchopenej baterky. Ako vytasený meč pripravený k boji. Obklopená týmito starovekými múrmi pôsobila neuveriteľne cudzo. Ruka, ktorá ju pevne držala, sebavedomo viedla bledé lúče po stenách, dlažbe až nakoniec spočinula na ťažkých okovaných dverách. Už na pohľad vyzerali ako z dôb stredoveku.

Neznámy sa začal hrabať vo vreckách, dokým nevytiahol zväzok kľúčov, ktoré mu pri tom pohybe hlasno zaštrngotali. Vydýchol od úľavy. Trochu si ich preberal v rukách. Prezeral si jeden za druhým a snažil sa prísť na to, ktorý bol ten správny. Nakoniec vybral jeden starý, zhrdzavený obrovský kľúč a vložil ho do zámky. Ťažko ním skrútil v mohutných dverách a s rachotom ich otvoril.

Na druhej strane ho privítal rad ciel. Ani na chvíľu nezaváhal a ráznym krokom prechádzal popri nich. Pri každej sa na sekundu zastavil a nasmeroval lúč baterky dovnútra. Odpoveďou mu bola zakaždým mŕtvolne bledá a chudá tvár s vpadnutými očami, ktoré naňho nemo zízali. Po každom takomto pohľade mu prešiel mráz po chrbte. No strach, ktorý v ňom vrel a dožadoval sa svojej pozornosti, tvrdo potlačil. Nesmel ho dať najavo. Dobre vedel, že to bola nekonečná zábava pre nudiacich sa väzňov. Sťažka prehltol. Byť nováčikom tu bolo ťažké.

V duchu rátal, koľko ciel mu ešte ostávalo, kým by znova otvoril okované dvere a vyšiel z tohto skazeného sveta vrahov, najobávanejších zločincov a únoscov, ktorí už nikdy nezočia svetlo sveta. Až sa jemne pousmial nad touto myšlienkou. Úsmev mu však zamrzol na perách, keď zasvietil do predposlednej cely. Od hrôzy sa mu rozšírili zreničky. Bola prázdna.

Vyschlo mu v hrdle. Skôr, než stihol vydať jediného hláska mu niečie mocné ruky zozadu oblapili hrdlo. Zmocnila sa ho panika. Rýchlo cúvol, čím svojho protivníka silno udrel o stenu. Väzeň pridusene vykríkol. Zovretie povolilo a on sa mohol znova voľne nadýchnuť.

Rýchlo od neho uskočil, otočil sa a namieril naňho lúč baterky. No na mieste, kde mal útočník stáť, naňho civela len holá stena. Nestihol sa ani len obrátiť a už ho niekto zozadu udrel do chrbta. Stratil rovnováhu a zapotácal sa. Odrazu ležal tvárou k zemi pritlačený kolenom. Posledné, čo si v tej chvíli stihol uvedomiť, bola jeho baterka vo väzňovych rukách pripravených na úder a prudká bolesť v spánku.

* * *

Väzeň sa sťažka postavil a snažil sa upokojiť. Trasľavými rukami vzal baterku, oprel sa o stenu a zavrel oči. Burcoval ním adrenalín zmiešaný so strachom. Plánoval to už tak dlho... Určite nie až tak dlho ako všetci ostatní v týchto celách, no len on jediný odtiaľto naozaj aj utečie.

S tým sa prestal opierať, vzal na seba dozorcovu uniformu a pobral sa k dverám ignorujúc hlasy z ciel prosiace ho o pomoc. Srdce mu tĺklo ako splašené. Bál sa, že tento zvuk, ktorý sa teraz tak hlasno predieral z jeho hrude do okolitého sveta, by ho mohol prezradiť. Vystrašene prehltol a zrýchlil krok. S túžbou po slobode sa hnal k okovaným dverám. Priam ho vábili magickými slovami plnými dôvery. Sloboda čaká! Chvíľu sa hral s kľúčmi a rozmýšľal, ktorý z nich asi patril do zámky. Nakoniec predsa len našiel podľa neho ten správny. Stlačil kľučku a potichu (ak sa to vôbec dalo) ich otvoril.

Pohľad mu spočinul na rozvetvenú sieť tunelov a križovatiek. Stratene pozeral na dva smery, ktoré sa niekde v diaľke rozvetvovali. Opäť ako vtedy. Pomyslel si a nech sa tej myšlienky snažil akokoľvek zbaviť, vždy sa vrátila a spolu s ním aj ona. Tá, kvôli ktorej tu trčal. A vlastne aj kvôli jej „drahému" otcovi.

Len včera za ním prišiel, keď ho súdili. Obvinili ho zo špionáže, stýkaním sa s Temnými mágmi a z únosu jeho dcéry! Zovrel ruky v päsť a pustil sa vpravo. Zlosť ho však neopúšťala. Och, koľkokrát už oľutoval, že sa s ňou dal dokopy a dal sa presvedčiť na jej šialenú cestu, na ktorej nielenže skoro obaja prišli o život, ale kvôli tomuto stupídnemu plánu, ktorý aj tak mu nepriniesol žiaden osoh, by mal byť stíhaný trestom smrti. Zatiaľ, čo ona z toho vyviazla bez problémov! Mal sa obrátiť na päte už vtedy, keď zistil, že bola Temná!

Teraz však dobre vedel, že by to neurobil. Mal ju predsa chrániť a dávať na ňu pozor, ako znela dohoda. Prehnala sa ním ďalšia vlna zlosti. Ešte viac zaťal päste (ak sa to vôbec dalo) a snažil sa nemyslieť ako hlúpo rozmýšľal pred mesiacom. Ako slepo jej veril. Jednému úbohému listu, ktorý písal človek, ktorého dovtedy nikdy nepoznal.

Na konci chodby zabočil doľava a pridal do kroku. Stretol skupinku dozorcov, ktorí sa medzi sebou rozprávali. Sklonil hlavu a nechal, nech mu pšeničné vlasy spadnú do tváre. Mal ich o čosi dlhšie, ako bol zvyknutý. Nadýchol sa a s tlčúcim srdcom popri nich čo najnenápadnejšie prešiel.

Ach, áno! Tá blondína! Zrejme niesla na tom všetkom, čo sa stalo oveľa viacej viny ako jeho dcéra. Vedel, že by sa tak nemal vyjadrovať o ľuďoch, čo boli už zrejme mŕtvi a ešte k tomu Svetlí, no nedalo mu. Veľmi by ho tiež zaujímalo, čo sa stalo s knihou, kvôli ktorej toľko riskovali. Keď ju videl naposledy, bola iba zopár centimetrov od nenásytných plameňov.

Odrazu mu do hlavy vystrelila prudká bolesť. Zalapal po dychu. Nie! Teraz nie! No pulzovanie sa čím ďalej, tým viac stupňovalo. Nemal na výber. Rýchlo zastavil a oprel sa o stenu držiac si pri tom spánky. Podvedome pri tom škrípal zubami. Zhlboka dýchal. Niekedy to pomáhalo, teraz to však nebol tento prípad.

Vytrhol si ju z jej miesta!

Ozýval sa mu znova ten hlboký dunivý hlas v jeho hlave.

Vráť nám, čo si vzal!

Ozval sa ďalší, o čosi sipavejší ako ten prvý.

Ukradol si, čo nie je tvoje!

Skočil mu do toho tretí mužský ľadový hlas.

Vytrhol si ju z večného pokoja!

„Tak dosť!" skríkol, aby umlčal hlasy, čo mu nedali pokoja odvtedy, čo ho sem dovliekli.

Jeho náhly výkrik sa niesol po chodbách a odrážal sa od všetkých stien. Zatajil dych. Vystrašene sa obzeral na všetky strany. Po chrbte mu prebehol rad zimomriavok. V duchu už asi po stýkrát preklínal tie otravné hlasy v jeho hlave, ktoré mu nedali celé noci spávať.

„Všetko v poriadku?" ozval sa neznámy hlas muža, ktorý smeroval z vedľajšej chodby.

Väzňovi vyschlo v hrdle. Na nič nečakal a pustil sa do úteku tak rýchlo, ako len vládal. Prepletal sa chodbami a uličkami. Kroky ho odvšadiaľ začali nasledovať a odrazu sa celou chodbou nieslo:

„Zadržte ho! Väzeň na úteku!"

V duchu zanadával, a čo najobratnejšie kľučkoval po uličkách nevediac, kam to vlastne bežal. Prudko otvoril dvere a znenazdajky do niekoho silno narazil. Spadol na tvrdú kamennú zem. Pred očami sa mu zahmlilo. Snažil sa postaviť a začať znova utekať, no nemohol. V hlave sa mu všetko krútilo, nedokázal ani riadne zaostriť pohľad. Zo všetkých strán počul prichádzajúce hlasy. No akoby z diaľky. V tom momente všetka jeho nádej vyhasla. Posledné, čo mu napadlo boli dve mrazivé slová, na ktoré sa snažil nemyslieť odvtedy, čo ho tu strčili. Zajtra umriem.