Electus - Mesto Rozdelených I.

80. Kapitola

    Chvíľu som tam len tak postávala a spamätávala sa zo šoku. Nemohla som uveriť, že to naozaj takto vníma. No na druhej strane, čo sa iné dalo od neho čakať? Veď kvôli mne ho otec skoro zabil.

Zaškrípala som zubami. Aj tak to nebola moja vina, že tam skončil. Môže si za to sám. V prvom rade mi nemal klamať. Mal rovno vyložiť karty na stôl. No on mi to tajil, tak nech sa potom nečuduje, že som mu to aj patrične vrátila. Somár jeden!

Obzrela som sa spoza kmeňa, no nikde som ho pred sebou nevidela. Zamračila som sa. On ma tu vážne nechal!

„Och, len počkaj Ortus, keď sa mi dostaneš pod ruky!" zamrmlala som si nahnevane a pobrala sa za ním.

Už hodnú chvíľu som kráčala lesnou cestičkou. Jemný chladný vánok ma ovanul okolo pliec až mi naskočili zimomriavky. Už asi stýkrát som sa porozhliadla okolo seba či niekde nezazriem jeho podráždený ksicht. No márne. Začala mnou lomcovať panika. Nebolo možné, aby som ho za takú dlhú chvíľu nestretla. Jedine, žeby sa mi vyhýbal...

Zdalo sa mi, že počujem jemný šuchot lístia vychádzajúci niekde spoza mňa. Rýchlo som sa otočila, no bol to len vietor, ktorý posúval suché lístie po zemi. Myšlienka, že by ma mohol sledovať sa mi dostala do hlavy a nemohla som ju nijako potlačiť.

„Peter?" zvolala som do ticha.

Samozrejme, že mi nikto neodpovedal. Hoci som sa nesnažila kričať, mala som pocit, akoby sa môj hlas rozniesol do celého lesa. Vietor zosilnel a ja som sa pozrela na oblohu. Cez koruny stromov som veľmi dobre nedovidela, no zdalo sa mi, že som tam spozorovala ťažké dažďové mraky. Čoskoro bude opäť pršať. Pridala som do kroku. Musím sa dostať, čo najskôr k Adriáne a Vasilovi. Pravdepodobne je už aj on určite tam a len čaká na to, než mi vynadá, kde som sa toľko túlala. A ja tu naňho kričím ako totálny idiot!

V hlave mi hučal šuchot lístia. Vrážal na zmysli a dráždil ich. Po chvíli som nepočula nič iné, iba moje rytmické kroky sprevádzané samým šuch... šuch... šuch. Tupo som hľadela do zeme a pokúšala si spomenúť, kadiaľ sa dostanem do tábora. Vietor silnel. Vrážal mi vlasy do tváre. Pod chvíľou som si neposlušné pramene dávala za uši, no ony aj napriek tomu lietali všade okolo hlavy. Odrazu sa do mojej mysle vkradol výkrik.

Zastala som a zbystrila pozornosť. Pozerala som sa všade navôkol a napínala uši. V celom lese sa náhle rozhostilo ticho. Očami som blúdila od stromu k stromu. Napätie vo mne sa dalo krájať. Prezerala som všetky lesné húštiny či tam náhodou niečo alebo niekoho nezazriem.

Nič. Dokonca aj vietor prestal fúkať. Dlhé minúty sa nič nedialo. Náhly adrenalín, ktorý vo mne vrel, pomaly upadal. V diaľke zahrmelo. Nervózne som sa pozrela na ťažké tmavé mraky. No super! Tento deň nemôže dopadnúť horšie!

Rozhodla som sa kašlať na to a pokračovať ďalej v ceste. Takýmto tempom tam nedôjdem ani do ďalšieho rána! Nespravila som však ani ďalší krok, keď sa výkrik zopakoval.

Peter! Preblyslo mi hlavou. Vystrašene som sa pozrela naľavo a pohľadom prečesávala les. Nikoho som však nevidela. Pozorne som napínala uši, no výkrik sa už nezopakoval.

Zrazu čosi zašuchotalo. Počula som hlasité huhňanie mužských hlasov. Zbledla som. Bleskovo som sa schovala za jeden spadnutý kmeň a čakala. Po chvíli sa z lesa vynorili nejakí muži. V rýchlosti som ich porátala. Desať.

Desať plno ozbrojených mužov v čiernom sliediacich všade po okolí. Na hrudi mali zlatou niťou vyšitý obraz tigrilupusa – symbol Temných mágov. Tigria hlava varovne vrčala so sklopenými ušami, zatiaľ čo vlčia vyla na všetky strany, aby oznámila svojmu pánovi, že dostal narušiteľa. Striasla som sa. Z toho obrázka mi behal mráz po chrbte. Vyzeral až príliš skutočne.

Zadívala som sa na tých mužov. Vyzerali skúsene, ostrieľane. Som zvedavá či niekto z nich videl niekedy na vlastné oči Tigrilupusa. Asi nie. Toľkú smolu môžem mať iba ja.

Odrazu sa jeden zadíval mojim smerom. Prehltla som a čo najviac som sa prikrčila. Ak by ma tu našli... Vlasy sa mi zježili na zátylku pri myšlienke, že by som mala opäť čeliť rozzúrenej Hlave Spoločenstva Temných mágov.

Počula som ich prichádzať. Šuchot lístia sa rozliehal všade predo mnou. Cítila som, ako otáčajú svojimi hlavami a sledujú všetko navôkol. Naraz všetci zastali. Lesom sa nieslo už iba praskanie a šušťanie vysielačky. Neboli zrejme zásobovaní najnovšími modelmi.

„Tu je Vlk nula dva tri Hliadka číslo dvanásť, ozvite sa Základňa," hovoril chrapľavý hlas do vysielačky.

„Tu je Základňa, podajte hlásenie," zaprašťalo po chvíli vo vysielačke.

„Sektor dé tridsať päť je čistý, vraciame sa na Základňu. Opakujem, vraciame sa na Základňu."

„Základňa rozumie. Mám príkaz vám oznámiť, že väzeň osemsto päťdesiat šesť a nula bé bol odzbrojený a zaistený. Pátranie sa zúžilo na dve zvyšné osoby."

„Rozumiem Základňa. Vlk nula dva tri Hliadka číslo dvanásť končí."