Electus - Mesto Rozdelených I.

41. Kapitola

Jej úbohá výhovorka bola prerušená hlasným otvorením dvier. Strážnik pred prah položil štyri obedáre, zamumlal niečo, čo sa malo podobať na dobrú chuť a zmizol. V žalúdku mi podvedome zaškvŕkalo tak hlasno, že to možno počuli ešte aj vo vedľajšej cele. Peter sa nad tým uškrnul. Nekomentovala som to a radšej si šla po obedár. Bolo jasné, že tu ostaneme nadlho a jesť sme predsa potrebovali všetci. No nie?

Vyhladovane som si šla po obedár, zobrala som si k tomu lyžičku a jedinú servítku, ktorú nám k tomu zabalili. Kyslo som sa zaškerila nad toľkou štedrosťou a neschopnosťou napočítať do štyroch. Spokojne som si sadla na posteľ, otvorila veko a pričuchla. Nemala absolútne žiadnu vôňu. Zrejme ani chuť. V podstate to mohla byť osolená voda. Mňam. Žalúdok si však pýtal svoj každodenný prídel. S povzdychom som sa teda pobrala ho nakŕmiť.

„Ty to vážne ideš jesť?" opýtala sa ma Adriána pražiac ma neveriacim pohľadom. Nechápavo som na ňu pozrela.

„Nie, zomriem od hladu," odvetila som jej.

„Môže to byť predsa otrávené!" zasyčala.

„Alebo v tom môže byť sérum pravdy," konštatoval Peter.

Nadvihla som nad nimi obočie. Vážne?

„Je to obyčajná polievka," vysvetľovala som im, akoby tento chod videli prvýkrát.

„Lenže nevieš, kto ju pripravoval a z čoho," protirečila mi Adriána.

„Podľa tej vône..."

„Ako vonia?" skočil mi Peter do reči.

Vopchala som mu ju pred nos. Skrúšene hlesol:

„Ou... Naozaj to chceš jesť? Veď pozri, niečo ti tam aj pláva."

Prstom ukázal na tmavý objekt, ktorý sa vynoril. Znechutene som od seba odstrčila polievku. Nechcela som vedieť, čo to tam plávalo. Peter sa však podujal, že mi túto nechutnosť vyloví. Zobral si odo mňa obedár a chvíľu to lovil lyžičkou. Pri pohľade na to, ako sa v tom šprtá som zázračne stratila chuť do jedla. Znechutene som si pohúžvala vreckovku v dlani. Peter to po niekoľkých neúspešných pokusoch predsa len vylovil. Zacinkalo to. Trochu to nechal odkvapkať a so záujmom sa pozrel na kovový liatinový kľúč.

„To sú mi veci," obdivne dodal.

Adriána si ho od neho zobrala, očistila ho a skúmavo si ho prezrela.

„Je to príliš milé," poznamenala.

„No a? Rýchlo otvorme dvere a odíďme!" súrila som ich. Pocit, že možno celé pátranie po mame nebolo stratené mi vrátil chýbajúci entuziazmus. Na to sa vzbudil Vasil. Zatiaľ, čo sa rozospato pozeral po okolí, Adriána ma zastavila.

„Ešte počkaj. Nezdá sa mi to. Musel tu zanechať nejaký odkaz. Nie je v tej polievke ešte niečo?"

Peter sa opäť pustil do skúmania mojej polievky. Chvíľu som ho pozorovala. Bolo to však márne. Nebola v nej ani len rezanka nie to ešte nejaký odkaz. Vtedy som si spomenula na jedinú vreckovku, ktorú som až doteraz držala zhúžvanú v spotenej dlani. Rozprestrela som ju na stehne a zažmúrila na maličké kostrbaté písmo.

Cítila som, ako sa Peter ku mne tiež naklonil v snahe rozlúštiť to.

„Tvoj otec bol dobrý chlap a jeden z najlepších v Hliadke. Dúfam teda, že ho nesklameš," prečítala som habkavo. Pozrela som sa na Petra. Ten si odo mňa zobral papier a ešte raz si ho v tichosti prečítal.

„Píše tu tiež, že ak zabočíme doľava, nájdeme tam všetky svoje veci. Potom máme iba pokračovať chodbou a vyjdeme zadným vchodom."

„Môžeme teda ísť?" prosíkal Vasil. Zdalo sa, že mu už bolo lepšie. Adriána mu upravila kučery, ktoré boli teraz rozcuchané a prikývla.

„Ale musíš byť úplne potichu," dodala šeptom prikladajúc si ukazovák na pery. Oduševnene prikývol a potichu sa začal prikrádať k dverám od cely.

Nasledovali sme ho. Peter opatrne otvoril dvere a vykukol.

„Čisté," zašepkal a posunkom nám naznačil, aby sme vyšli. Adriána s Vasilom šla ako prvá. Ja v ich tesnom závese. Peter za nami zavrel a zamkol.

Všade panovalo strašidelné ticho. Východ sa strácal niekde v nekonečnej diaľke chodby, ktorú osvetľovali neónky. Kde-tu sa ozval zvuk dopadajúcej kvapky na podlahu. Vytvárali čudnú ozvenu, ktorá rezonovala v ušiach. Pri tom zvuku mi prebehli zimomriavky. Ako z hororu. Pozrela som sa hore, odkiaľ kvapkala voda. Strop lemovala spleť krížiaceho potrubia.

Adriána nás naďalej viedla. Zastala pred dverami s nápisom : DÔKAZY. Skúsila stlačiť kľučku. Bolo odomknuté. Pristihla som sa, ako načúvam svojmu vlastnému dychu. V takomto tichu sa mi zdal neuveriteľne hlasný. V hlave mi vírilo tisíc myšlienok. Čo ak nás tu chytia? Druhú takúto šancu už určite nedostaneme.