Electus - Mesto Rozdelených I.

16. Kapitola

„Čo... Čo tu robíš?" vyjachtala som ešte stále celá popletená.

„Neboj sa, na kávu som neprišla," odvetila Adriána jemne sa usmievajúc.

„Myslela som si, že ťa Consilius..."

„To si myslia asi všetci."

Nechápavo som na ňu pozrela.

„Prečo si tu? Prečo teraz?"

No Adriána iba pokrútila hlavou.

„Tu nie," šepla, „prezleč sa a zbaľ si iba to najnutnejšie. Rýchlo!" poháňala ma, keďže ja som tam len tak stála a pozerala na ňu ako keby ani nebola skutočná.

Prezliekla som sa do čierneho krátkeho trička a modrých džínsov. Okolo pása som si prehodila čiernu mikinu, narýchlo si nahádzala veci do ruksaka vrátane maminho denníka (možno ho budem potrebovať) a postavila sa pred nervóznu Adriánu.

Pandora, si si istá, že vieš, kto to je?

Takúto primitívnu otázku som od neho naozaj nečakala. Jasné, že som to vedela! Adriána Stantinová, Svetlý mág, najlepšia priateľka mojej mamy a moja náhradná učiteľka latinčiny. Nahlas som to však nepovedala. Miesto toho som sa zadívala na Adriánu.

„Si nejaká bledá. Čo sa stalo?" opýtala som sa, čím som ju vyrušila z jej myšlienok.

Strhla sa.

„Nehovor tak nahlas! Veď zobudíš celú vilu!" šepla možno ostrejšie ako pôvodne chcela.

Ešte raz sa podozrievavo pozrela po celej izbe. Spokojne prikývla a opýtala sa ma:

„Máš všetko?"

Prikývla som.

A čo ja?!

„Teda, takmer," opravila som sa a zdvihla knihu zo zeme.

Si si istá, že je to dobrý nápad? Na tvojom mieste by som to nerobil. Nepáči sa mi.

„Povedz mi, kto áno. Bude to kratší zoznam," šepla som potichu.

Po špičkách som podišla k Adriáne a posunkom jej naznačila, že môžeme vyraziť. Adriána ma chytila pevne za ruky.

„Drž sa pevne," povedala tesne pred tým než zatvorila oči.

Zrazu sa okolo nás zamihotal vzduch.

Ale mne sa to vážne nepáči, pípol.

Pocítila som silné trhnutie a... Nič. Pripadala som si ako vo vesmíre. Na jeden vzácny okamih som prestala vnímať gravitáciu. Bola som ľahká ako pierko. Myšlienky sa mi rozutekali, nedokázala som súvisle poskladať jedinú vetu. Nič som nepočula, nevidela, necítila. Bol to úžasný pocit. Zatvorila som oči a užívala si to. Takto sa cítia zakaždým mágovia, keď sa niekam teleportujú? Ak hej, tak by som to chcela zažívať častejšie.

Zrazu sa ozvalo hlasné puknutie a keby ma Adriána nezachytila, tvrdo by som dopadla na zem. Z pekného pocitu odrazu zostal iba šok. Myseľ sa opäť snažila nejako naštartovať, no zlyhávala. Krútila sa mi hlava. Prišlo mi zle od žalúdka. Nedokázala som sa viacej udržať na nohách. Prvé minúty som bola odkázaná len na Adrianinu pomoc.

„Prepáč mi to, mala som ťa varovať. Úplne som zabudla, že sa teleportuješ po prvýkrát," ospravedlňovala sa mi previnilo.

„To nič. Som v poriadku," klamala som a pokúšala sa nájsť rovnováhu na roztrasených nohách.

Beriem späť, čo som pred pár minútami povedala. Už som to nikdy nechcela zažiť! Adriána ma priateľsky objala so slovami:

„Som tak rada, že sa vám nič nestalo! Nevieš si ani len predstaviť ako som sa bála."

Skúmavo sa mi zahľadela do tváre.

„Si bledá ako krieda, radšej si sadni," povedala mi po chvíli.

Sotva som si však urobila ako-tak pohodlie na tráve, ktorá bola celá mokrá od rosy, zozadu ma tuho objali niečie ruky. Prudko som sa otočila, no jediné, čo som videla boli kučery, ktoré mu padali do tváre.

„Konečne ste prišli! Neuveríš, čo všééétko sa nám stalo, Pandorka!"

Nemohla som uveriť, že znova počujem ten milý detský hlások.

„Vasil? Čo tu robíš?" nechápala som.

Vzala som si Vasila do náruče a poriadne ho vystískala. Na sebe mal zelené tričko a modré nohavice, ktoré však na ňom viseli, keďže bol chudý ako trieska. Jeho hnedé kučeravé vlasy voňali lesom a suchým lístím. Odvtedy, čo sme sa videli naposledy, mu riadne podrástli. Neustále mu padali do tváre a on si ich zakaždým priam zúrivo odhŕňal. Mal na sebe tie isté špinavé vychodené topánky, ktoré som na ňom videla už v bludisku.

Adriána sa iba usmiala:

„To je dlhý príbeh, na ktorý teraz však nemáme čas. Možno inokedy. Keď tu skončíme."

Zarazila som sa a prestala ho stískať. Skončíme? My sme niečo začali?

Vidíš! Vravel som ti, že to nemôže nijako dobre dopadnúť! Zbaľ si veci a upaľuj, kým sa ešte dá!

Ignorovala som ho a miesto toho začala pekne od začiatku.

„Čo sa stalo, keď sme utiekli? Veď si bola ranená! Ako ste to dokázali?"

Adriána sa nervózne obzrela poza plece.

„Možno by sme to nemali rozoberať práve tu. Je to..."

„Ja ti to poviem!" zvýskol Vasil a naradostnene okolo mňa začal pobehovať.

Adriána sa neisto opäť poobzerala.

„Vasil, nebolo by rozumné..."

„Nebolo to až také ťažké. Aďka vyčarovala jeden obrovitánsky vír, ktorý nás vzal do jednej chalúpky v lese," skočil jej do reči Vasil.