Electus - Mesto Rozdelených I.

21. Kapitola

Žiješ?!

Skoro som zinfarktovala, keď sa mi jeho hlas rozozvučal v hlave ako ozvena.

„Sklapni!" zasyčala som cez zuby dúfajúc, že to nikto nepočul.

Ja len, že...

„Čo?!"

Nemala som naňho náladu.

Prosím ťa! Vykašli sa na toho sprostého zasrana a vráť sa naspäť! Ja... Ten chlapec sa na mňa veľmi zvedavo díva!

Na tvári sa mi rozlial škodoradostný úsmev.

„Máš, čo si chcel."

Čože?! Veď, keď sa ma dotkne, teleportujem sa!

„Tak sa nepresunieš príliš ďaleko. A teraz ticho!"

Ale ja to neviem ovládať!

Skuvíňal ďalej.

Tentokrát som mu na to nič neodvetila a porozhliadla sa všade naokolo.

Ocitla som sa v tmavom sklade. Bolo tu šero a tony prachu. Pokrútila som nosom. No, upratať by tu raz za čas neuškodilo. Rýchlo som sa prehrabávala zásuvkami a skriňami, dokým som nenašla uniformy. Chvatne som zobrala jednu z najmenších a potichu si ju obliekla. Bola mi síce trochu veľká, no snáď to postačí. Ráznym krokom som vykročila k dverám. Otvorila ich, vystrela sa a čo najsebavedomejšie som prechádzala chodbou. Len žiadnu paniku. Bohužiaľ, neprešla som ani dvadsať metrov, keď ma zastavil niečí hlas.

„Hej! Čo tu robíš?!"

Otočila som sa a pozrela do tváre neznámeho. Okamžite ma prekukol. Samozrejme, veď by som tu bola najmladšia vojačka v dejinách. Prekvapene na mňa pozeral. Využila som to a jedným dobre miereným zaklínadlom som ho omráčila. Vojakovo telo ťažko dopadlo na zem. S hrôzou som zistila, že sa to ozývalo po celej chodbe ďaleko odtiaľto. Vystrašene som sa obzerala. Nečakala som a rýchlo zdrhla.

Túlala som sa bludiskom chodieb. Kde-tu som stretla nejakého vojaka. Držala som sa však statočne a ani náznakom som neprejavila nervozitu, ktorá sa ma držala odkedy som sa sem vlámala. Bola som už skoro pri dverách do katakomb ciel, keď sa zrazu ozval poplach.

Všetci vojaci ako na povel sa rozutekali jedným smerom. Jedni vydávali rozkazy, iní zasa prikyvovali. Nechcela som byť podozrivá, preto som sa k nim pridala a začala behať rovnakým smerom ako ostatní. Nečakala som však, že vojaci budú vedieť tak rýchlo behať, aj keď mali na sebe celú výstroj. No vážne! Dala som si na seba iba vrchnú uniformu. Normálne by som mala pod sebou ešte zo dve vrstvy brnenia. A plus, kto by čakal, že budú mať takú dobrú kondičku, keď celý deň len stoja v pozore a prechádzajú sa po areáli. Inými slovami, stratili sa mi v spleti uličiek a chodieb. Čo bolo však horšie, nevedela som, ako sa dostať naspäť k celám.

Vybrala som si jednu z chodieb a bezhlavo sa do nej rozbehla. Opäť sa mi vynárali nedávne spomienky. Prehltla som. Vyzeralo to tu ako v bludisku. Odrazu som, neviem či na moje šťastie, alebo smolu, začula ostré výkriky.

„Šiel tam! Tamtým smerom!" skríkol nejaký mladý vystrašený hlas.

„Má na sebe uniformu!" zvolal ďalší, teraz však s omnoho hrubším hlasom.

„Tam je! Chyťte ho!" skríkol nepochybne veliteľ, pretože som v ňom spoznala hlas, ktorý pred tým vydával rozkazy.

Odrazu bolo počuť iba unáhlený dupot nôh, ktorý sa rozliehal niekde za mnou. Spanikárila som. Prezradila som sa! Ako ma spoznali? A prečo si myslia, že som chlapec? Možno to tak bolo aj lepšie. Keď sa mi podarí ujsť, aspoň nezistia, kto v skutočnosti tu bol. Nie, nemohli ma nájsť. Nie teraz! Žobronila som v duchu. Sama by som sa im nikdy neubránila. Dupot sa však nezadržateľne blížil.

Zahla som za roh a prudko sa rozbehla s nádejou, že im možno utečiem. Neustále som sa obzerala za seba či ich náhodou niekde neuvidím, no zatiaľ ma nenašli. Keď som prechádzala križovatkou, náhle sa roztvorili dokorán dvere napravo, z ktorých ako šíp vyletel jeden dozorca. Než som si stihla uvedomiť, čo sa stalo, prudko som doňho celou silou narazila.

Zvalil ma na zem, no pri svojom bezhlavom behu zakopol o moje nohy a zavalil ma celou svojou váhou. Vykríkla som od bolesti. Začala som panikáriť. Dupot znel stále hlasnejšie. S námahou som vytiahla jednu nohu spod vojaka, ktorý sa ťažkopádne zdvíhal zo zeme a čo najsilnejšie ho od seba odkopla. Sykol od bolesti a odkotúľal sa na druhú stranu chodby. Nenávistne sa na mňa pozrel.