Electus - Mesto Rozdelených I.

12. Kapitola

To je hanba! Hotová katastrofa! Výsmech dejín! Zachránila nás Svetlá!

Nemohla som odolať úškrnu. Toto bude tráviť minimálne ďalší týždeň. Odrazu zo zadnej miestnosti vyšiel muž. Opálenú tvár mu zdobili vrásky, ktoré však prekryl neskrývaný hnev. Jeho čierne oči, ktoré až nápadne pripomínali tie moje, sa do nás tvrdo zabodávali. Šedivejúce vlasy mu lietali kade-tade. Jediné svedectvo toho, že ich mohol mať kedysi čierne, bolo len pár vyblednutých pramienkov vlasov, ktoré mu sem-tam drzo vytŕčali.

„Kto ste?! Čo tu robíte?! Ako sa opovažujete vojsť do môjho domu bez povolenia... A ešte s takouto pochybnou spoločnosťou!" zrúkol na nás a pri posledných slovách nedôverčivo zazrel na Adriánu s Vasilom.

Vasil sa snažil pred rozzúreným pánom nenápadne skryť za Adriánu. Tá však nič nevnímala. Strnulo stála a uprene hľadela na miesto, kde ešte pred malou chvíľou stáli starí rodičia. Zrejme zacítila na sebe pohľady všetkých naokolo, lebo sa trhla a s vážnou tvárou sa obrátila k rozhorčenému starčekovi.

„Predstavujem vám Vasila Andrássyho, Pandoru Nocteovú a..."

„Koho?!" prerušila Adriánino predstavovanie žena, ktorá sa náhle zjavila za starým mužom.

„Vašu vnučku," zopakovala Adriána pozerajúc im priamo do očí.

Mykla som sa. Takže... Toto... Ako? Kto boli potom oni? So záujmom som pozrela na Adriánu. Čo mali znamenať tie slová, ktoré jej s takým výsmechom predniesli? Vedela, čo znamenali? Jej tvár pripomínala stenu, taká bola bledá. Rozhodne ju to rozhodilo viac, ako sa snažila dať najavo. Všimla som si, ako pevne zvierala prsty, aby sa jej netriasli.

Pozrela som sa na Petra. Ten zmätene hľadel zo starého párika na mňa. Vydýchla som si. Aspoň som nebola jediná, ktorá ničomu nerozumela.

„Ja viem, kto to je!" ostro jej opätovne skočila do reči starká.

Bolestne si pri tom šúchala opuchnuté zápästia. Adriána na chvíľu zmĺkla. Tí dvaja si ju nenávistne premeriavali pohľadom. Čakali vysvetlenie. Adriána to pochopila a zhlboka sa nadýchla.

„Prichádzame v mene vašej dcéry."

„Nemáme žiadnu dcéru," chladno jej odvetil muž.

Čože? To hádam nemyslia vážne!

„A čo potom bola pre vás moja mama?!" pobúrene som sa na nich rozkričala.

„Všetkým!" skríkol starký a nahnevane buchol päsťou do stola prebodávajúc ma pritom pohľadom.

„Dokým sa nezaľúbila do toho prekliateho Nocta a nezabudla na všetko, čo malo byť pre ňu sväté!" pokračoval rovnako nahnevane.

V miestnosti nastalo opäť ťaživé ticho. Prehltla som. Nečakala som, že budú až takí nahnevaní.

„A potom si pôjde niekde na výlet za ruinami a vykašle sa aj naňho!" dodal starec trochu tichšie, no rovnako zlostne.

„Lenže ona tam nešla kvôli sebe," oponovala mu Adriána.

„A kvôli čomu?" výsmešne riekla starká po mužovom boku.

Bola to chudá žena s atramentovo modrými očami a opálenou pleťou. Vrásky okolo očí a úst napovedali, že sa počas života viacej mračila ako usmievala. Vlasy, kedysi možno čierne, teraz však šedivejúce mala rozcuchané na všetky strany. Na ruke som jej zahliadla náramky a prsteň. Veľmi drahý prsteň. Zlostne sa na nás pozerala. Na tvári jej však bolo čítať aj niečo iné. Bolesť a smútok. Zrejme sa to snažila zakryť, no nebola až taká dobrá klamárka.