Electus - Mesto Rozdelených I.

87. Kapitola

    Väčšina stopovacích zaklínadiel je robená na princípe snímania okolia. Sú rôzne druhy. Niektoré, najľahšie robiteľné a zároveň najčastejšie, hľadajú svoju obeť podľa pohybu. No sú aj iné. Napríklad tie, ktoré snímajú zvuky alebo telesné teplo. No také zaklínadlá sa väčšinou vysielajú iba v kritickom prípade, pretože trvajú dosť krátko a vyžadujú množstvo energie.

Obaja sme stŕpnuto ležali na zemi a čakali, kedy odletí niekde inde. Ešte chvíľu sa motkala nad našimi hlavami a snímala celé okolie. Vtom odletela doprava do ďalších kríkoch. S úľavou som si vydýchla a napriek Petrovmu protestu som vstala a postupne si začala naťahovať všetky údy. Bolo to sčasti aj naschvál, no aj preto, lebo som bola naňho stále napálená za to, čo mi povedal v lese tesne pred tým, než ho chytili.

„Čo to robíš?!" prestrašene zašepkal.

„Okamžite sa vráť naspäť!"

„Nebuď smiešny, veď už odletela," namietla som.

„A okrem toho..."

„Tichšie! Chceš nás dostať opäť do problémov?"

Zarazila som sa. S prižmúrenými očami som sa naňho príkro pozrela.

„Čože?! Ja že nás dostanem opäť do problému? A kto..."

„Ticho!" skríkol a snažil sa ma stiahnuť naspäť do kríkov, no ja som sa mu vytrhla a jedovato pokračovala.

„Bol si to ty, kto nám teraz spôsobil problémy!"

Zarazil sa uprostred jeho márnej snahy stiahnuť ma opäť k zemi.

„Ja?" šokovane sa na mňa zahľadel.

Určite si ani neuvedomil, že jeho orieškovohnedé oči sa zväčšili aspoň o dvojnásobok. Och, ako pri tom vyzeral zraniteľne. Ako chlapček, ktorého súrodenci krivo obvinili, že zjedol posledný kúsok koláča. Dokázala by som sa ešte hodnú chvíľu dívať do tej farebnej nádhery. Až teraz som si všimla, že dúhovku mu lemuje zlatý prúžok, ktorý sa jemne mieša s hnedou vo vnútri a robí tú farbu ešte krásnejšou.

„Pozor!" odrazu skríkol a opäť ma stiahol do kríkov.

S buchnutím som dopadla na zadok. Zažmurkala som a jemne sa začervenala, keď som si uvedomila, aké nebezpečné myšlienky mi práve vírili hlavou. Nazlostene som sa naňho pozrela, že ma tak surovo vytrhol z môjho skúmania. No než som sa stihla naňho oboriť, zlatá strela mi prešla okolo hlavy a plnou rýchlosťou narazila do stromu. Prestrašene som skríkla. Zo strely ostal len zlatý prášok, ktorý sa rozpŕchol do okolia.

„Bola stará," prehodil sucho, „mali sme veľké šťastie."

„Šťastie?!" neverila som.

„Tomuto ty hovoríš šťastie?!"

Nechápavo sa na mňa zadíval.

„Veď ešte stále žijeme. Nie je to predsa najväčšie šťastie na zemi?"

„Odkedy sa v tvojej hlávke rodia takéto priťažké filozofické myšlienky, Zoro?"

Peter sa postavil a začal sa oprašovať.

„Arabelka, myslieť predsa nie je ťažké. Mohla by si to aspoň raz skúsiť. Za pokus nikdy nič nedáš."

„Vyhýbaš sa otázke," poznamenala som.

„Je to vari zločin?"

Prevrátila som oči stĺpikom. On zatiaľ spravil pár krokov dopredu a kývol mi hlavou, že odchádzame. Postavila som sa opäť na nohy a ledabolo sa oprášila.

„Odkedy sa zaujímaš o filozofiu?" dotierala som.

„Bolo to už dávno-pradávno..."

„Nezahováraj."

„Určite pár rokov pred tým, než si ty zistila, že to slovo vôbec existuje."

„To mala byť osobná urážka na moju slovnú zásobu?"

„Cítiš sa byť urazená?"

Nestihla som mu na to nič odvetiť, keď ma znova schytil za zápästie.

„Za tebou!" skríkol.

Obzrela som sa a len tak-tak sa vyhla ďalšej zlatej strele. Narazila do zeme a s hlasným výbuchom sa rozpadla na zlatý prášok. Peter ma chytil pevnejšie za ruku a dal sa do zbesilého behu. Odrazu sa k nám zo všetkých strán rútili stopovacie zaklínadlá. Boli všade. Peter ma držal za zápästie ako v železnom zveráku a mykal ním zakaždým, keď sa snažil zmeniť smer, aby sme sa ani s jedným nezrazili. Jedna červená, rýchlo rotujúca gulička sa mi skoro dotkla ruky, no Peter ma včas stiahol za strom a podal mi konár do ruky.

„Na obranu," vysvetlil mi rýchlo, keď som sa naňho nechápavo zadívala.

„Veď vieš, ako bejzbal," doplnil, aby som mala aspoň určitú predstavu.

„Bejz... Čo?" spýtala som sa ho ešte raz.

Peter šľahol po mne pohľadom, ktorý hovoril niečo ako: To nemyslíš vážne?

„Zabudni na to. Jednoducho choď, udieraj a nezastavuj!"

S tým ma popchal pred seba a mne neostávalo nič iné, ako ho poslúchnuť.

Bolo to tam ako na vojnovom poli. A ja som bola ten úbohý vojačik, ktorý ani nevedel, čo má vlastne robiť. Vraj choď, udieraj a nezastavuj! To sa mu teda ľahko povie. Trpko som si pomyslela a odrazila najbližšie zaklínadlo do zeme.

Zaklínadlá vybuchovali v záplave zlatej farby zatiaľ, čo my sme sa snažili ako-tak sa im vyhnúť. Oni sa však stále veľkým oblúkom vracali a bolo ich stále viac a viac. Peter ma strhol nabok a rýchlo ma pobádal do behu. Zo zeme schmatol veľký konár a oháňal sa ním po všetkých strelách, ktoré na nás neprestajne mierili. Zostala som bokom, palica sa mi triasla vo vysílených rukách. Neprestajne som sa skrývala za stromom, do ktorého zo všetkých strán mierili. Cítila som sa ako na strelnici. V celom lese sa pod sekundou ozývali výbuchy, ktoré spravili vždy, keď sa rozpadli na kopu prachu.