Electus - Mesto Rozdelených I.

4. Kapitola

Ach jaj, už som vedela, čo ho zožieralo. Pozrela som sa na jeho zamračenú tvár. Celý očervenel od zlosti. Ešte ani nezačal a už som dostávala tik v oku. Zničene som si ponorila hlavu do rúk, ktoré som mala prekrížené na lavici. To hádam nie. Už znova nie!

Tesne pred mojím odchodom som sa ho spýtala na mamu. Jeho slová sa mi vryli do pamäte. Vtedy mi povedal, citujem: „Krásna, mladá a pôvabná žena, ktorá mala talent na históriu a vedy s ňou súvisiace. Mohla sa stať známou, keby ju nenapadla taká pochabá myšlienka..."

Vtedy túto pochabú myšlienku zabudol. No počas celého týždňa, čo som bola preč, nad tým zrejme tuho uvažoval a nakoniec si aj na ňu spomenul. Spomenul si, čo si moja mama myslela. Že Svetlí mágovia nám pred stovkami rokov nič neukradli, a že za to mohol niekto iný. A to ho veľmi pohoršilo, pretože tvrdila, že presvedčenie, na ktorom sa stavalo celé Spoločenstvo Temných mágov bola lož. A to bola prisilná káva pre Artúra. V podstate som sa mu ani nečudovala. Bola som si istá, že mamino presvedčenie by pohoršilo hocijakého mága.

Čiže, keď som s ním mala prvú hodinu po mojom výlete, dal mi dlhokánsku prednášku o tom, prečo sa moja mama mýlila, a prečo on mal pravdu. Bohužiaľ, zapamätal si síce, že mi to chcel povedať (klobúk dole), no nikde si nezapísal, že mi to už povedal. Čiže skoro každá jeho hodina sa začínala akosi takto.

„...a to, ako dobre viete, je neprípustné!" dokončil vetu, vystrel sa a s povzdychom pokračoval, „no, dúfam, že si to zapamätáte, aby som sa zbytočne neopakoval. A teraz je na čase, aby sme začali preberať... Slečna Nocteová, čo sme mali naposledy?"

„Tuším sme už dobrali Druhú svetovú," zaklamala som.

„Naozaj?" opýtal sa prekvapene.

„Samozrejme, a dokonca ste povedali, že som napred pred učebným plánom o dva týždne. Tak ste sa mi rozhodli dať voľno," povedala som naoko presvedčivo.

Artúrom prešla vlna sústredenia. Otvoril si notes s poznámkami a začal v ňom pomaly listovať. Nakoniec ho zaklapol, pľasol rukami a usmial sa od ucha k uchu.

„Tak to je výborná správa! To znamená, že hneď po písomke si môžeme oddýchnuť!" zvolal naradostene.

Zarazila som sa.

„Prepáčte, aká písomka?"

„Z Druhej svetovej vojny samozrejme! A v rámci voľných hodín sa môžeme opäť venovať Vojne za samostatnosť a vlastné práva Svetlých a Temných mágov."

Pozerala som naňho s otvorenými ústami. Moja neschopnosť práve dosiahla ďalšiu úroveň. Takýmto tempom bude zo mňa už o pár dní hotový profík. V hlave sa mi ešte stále odrážalo to nevinne znejúce slovíčko, ktoré však pre mňa znamenalo obrovskú katastrofu. Písomka?! To predsa nemohol myslieť vážne!

Než som sa stihla spamätať, napísal na tabuľu pár riadkov s tým, čo bude na písomke, a čo som si mala zopakovať. Potom trochu zabŕdol do Veľkej vojny, no v strede rozoberania priameho útoku na pevnosť Svetlých sa len tak náhodou pozrel na hodinky. Namrzene zastonal, že opäť nič nestihol a skončil hodinu.

Artúr sa so mnou odmerane rozlúčil a ešte pre istotu mi povedal, aby som jeho úvodné slová ohľadom maminej teórie zobrala k srdcu a popremýšľala o nich. No ja som mu iba neprítomne kývla hlavou. Ešte stále som nemala prepísané všetky riadky. O poznámkach k všetkým témam ani nehovoriac!

Tuším si dnes spravím súkromné stanovanie v knižnici a celú noc presedím nad prehnitými knihami o Druhej svetovej. Super! Dnešok už vážne nemohol byť horší. Bola som zvedavá, ako do zajtra natrepem všetky tie mená a roky do hlavy! Prečo som sa musela učiť práve o takých absurdných veciach? Aspoň keby sa to stále nezvrtlo na Veľkú vojnu.

Vtedy som sa pristihla, ako rozmýšľam nad tým koľko zla tie knihy priniesli. Iba kvôli nim sa začala Veľká vojna. Kvôli nim Temný žijú v lesoch a do miest mali zakázané vstúpiť. Iba kvôli tejto krádeži som stratila mamu, Adriánu, Igora... Tichý hlások mi však tiež našepkával, že nebyť nich, nikdy by som nepoznala Petra.

Vietor z pootvoreného okna mi pošteklil tvár. Pozrela som sa von. Za pevnými múrmi som videla iba koruny stromov, no aj to stačilo, aby sa mi myšlienky rozutekali do všetkých smerov. Predstavovala som si spev vtákov, ktorý aj teraz určite ešte prekvital do omamných tónov. V mysli som počula žblnkajúci potôčik, cítila som vietor, ktorý mi jemne fúkal do vlasov a zapletal mi do nich lístie. Opäť som tam bola.

Sedela som na tej čistinke. Ranné lúče mi šteklili tvár a vábili viečka, aby sa zdvihli a dovolili mi uzrieť nádheru, ktorá bola všade vôkol mňa. A zrazu tam bol on. Nenútene sa opieral o kmeň stromu a orieškovohnedými očami na mňa upieral výsmešný pohľad.
Zavrela som oči. Dosť! Nemysli naňho! Už je to minulosť! On je minulosť! Aj tak ho už nikdy nestretneš! A... Keby aj, je to podliak! Klamár! Idiot! Nenávidí ťa! Buchla som si hlavu o lavicu a vydala ťažký vzdych. Prečo je také ťažké? To ho vážne nemôžem nechať plávať?