Electus - Mesto Rozdelených I.

34. Kapitola

Severín sa počas jeho nahnevaného prejavu pomaličky približoval s kamennou tvárou. Starému pánovi začali dochádzať slová. Nemo civel do jeho tváre, ktorá neprejavila absolútne žiadnu emóciu. Pomaličky z neho vyprchával nával zlosti. Ako sa k nemu Hlavný mág blížil, jeho odvaha sa strácala aj s farbou v tvári.

Keď od seba stáli sotva na meter, pozrel sa Severínovi do oceľovo sivých očí a priškrtene pípol:

„A... Vaša dcéra nebude výnimkou!"

Severínovi sa na nepatrný okamih zdvihli kútiky úst.

„Nehovoríte to veľmi presvedčivo."

„Presvedčivejšie budú moje činy!"

Severín, o hlavu vyšší ako on, k nemu sklonil hlavu a očami zabodnutými do tých jeho výhražne zašepkal:

„Skúste to, Štefan."

Muž zbledol.

„Vy... Vy sa mi vyhrážate?!" priškrtene zvolal a Severín postrehol, ako sa mu zvýraznila žila na krku.

Neodpovedal mu. Vychutnával si strach v jeho očiach a ďalej ho nechával v mori úplnej neistoty. Takej, v akej sa ocitol aj on sám.

„To nemôžete! Som Hlava Spoločenstva Svetlých mágov! Za to si ponesiete následky!"

„Neboli ste to náhodou vy, kto sa mi pred chvíľou vyhrážal?"

„Nesnažte sa ma zastrašiť! Viem, čo sa povráva o vašom pohľade! No buďte si istý, že ja som voči nemu absolútne imúnny."

„Všimol som si," sarkasticky poznamenal Severín a obšťastnil ho ešte chladnejším úsmevom.

Doslova cítil, ako sa mu roztriasli kolená.

„Prišiel... Som vám o... Osobne oznámiť, že vaša... Dcéra urobila obrovskú... Katastrofu! V Martine najprv... podpálila celý park, nechala zrútiť budovy, medzi ktoré patrila aj časť novopostavenej bytovky a vyhodila do vzduchu parkovisko plné nákladiakov! Moja Hliadka ju zadržala dnes ráno aj s ďalšími troma spolupáchateľmi. Držia ju v Banskej Bystrici. Aj napriek obrovskej katastrofe, ktorú napáchala, na znak mieru a dobrého vychádzania, ktoré medzi nami po celé tie roky bolo, som ochotný ju prepustiť, ak si po ňu urýchlene prídete a sľúbite, že sa nič podobné už nikdy nestane!"

Hlavnému mágovi stvrdla tvár.

„Kto sú tí zvyšní traja?"

Štefan mu podal malý papierik. Severín si ho rozložil a začal pozorne čítať.

„Toto je posledné varovanie, Severín! Nenarúšajte mier a neprekračujte hranice, inak to vaše Spoločenstvo trpko oľutuje!"

Naposledy sa mu zahľadel do očí a nasrdene odišiel.

Severín ešte dlho stál v otvorených dverách a potichu sledoval, ako sa jeho biele sako stráca v šere schodiska. Nadýchol sa, akoby až teraz precitol. Poslal najbližšiu upratovačku, zhodou okolností to bola práve Melissa, pre Alfonza. Tá poslušne prikývla a nasledovala Štefana dolu schodiskom.

Severín sa zahľadel do kozuba a premýšľal. Návšteva Hlavy Spoločenstva Svetlých mágov ho viac rozrušila ako dal najavo. Našťastie, Štefan väčšinou nikdy nič nemyslel vážne. Pri spomienke, aký bol roztrasený sa musel uškrnúť. Na chvíľu si myslel, že tu pri ňom skolabuje. Na druhej strane už aspoň vedel, kde nájde Pandoru, a tak sa môže naplno sústrediť na voľby.

Zamračil sa pri predstave na svoju súperku. Bola bystrá. Mazanejšia, než by sa mu to páčilo. Naposledy tak dravo bojovala Alexandra, keď... Zavrel oči a hlavu sklonil do zeme. Započul, ako sa dvere do pracovne s tichým vrzgotom samy zatvárajú. Zovrel ruku v päsť tak silno, až mu obeleli hánky a nepovolil, kým neucítil nepatrnú bolesť a malé pramienky teplej krvi. Sťažka prehltol. Cítil, ako mu v spánkoch pulzuje od zadržiavaného žiaľu.

Dvere sa po druhýkrát rozleteli a do pracovne vbehol Alfonz.

„Počul som, že tu bol ten starý cap. Čo..." umlčal sa, keď videl sýto červený pramienok, ktorý Severínovi stekal po hánkach na drevenú podlahu.

„Mal by si s tým už konečne prestať," jemne poznamenal Alfonz, „týmto nič nevyriešiš. Možno by si mal za..."

„Viem, čo mám robiť," odsekol mu a utrel si zakrvavenú ruku do vreckovky.

Alfonz sa odmlčal a sklonil hlavu.

„Čo chcel?" spýtal sa, aby prerušil ťažké ticho, ktoré medzi nimi náhle nastalo.

„Našiel ju. Hliadka ju zadržala v Banskej Bystrici."

„Tak ďaleko? Ako sa tam dostala?" nechápal Alfonz.

Mlčal. Aj on by to rád vedel.

„Je s ňou aj ten Svetlý fagan," povedal, akoby to celé vysvetľovalo.

„Kedy máme po nich prísť?"

„Dnes večer."

„Tak to aby sme už vyrazili. Hneď zavolám šoféra."

Severín zamyslene prikývol, keď sa na jeho stole znenazdajky rozžiaril Nundatum. Podráždene k nemu pristúpil. V zlatých lúčoch sa črtala mladá, nervózna tvár. Hlavný mág sa k nemu postavil tak, že zakryl Alfonzovi úplný výhľad. Či to bolo naschvál, to Alfonz posúdiť nevedel.

„Čo je?!" zrúkol, až sa zatriasla pracovňa.

Mladík začal niečo rýchlo a ticho bľabotať. Z toho, čo Alfonz zachytil, nevyrozumel hlavnú podstatu ich rozhovoru. Severín počúval a pritakával. Nakoniec celý bľabot ukončil jedným:

„Áno, samozrejme, za hodinu som tam. Všetko pripravte."

Alfonz naňho hodil spýtavý pohľad.

„Oznámili mi, že sa koná tlačovka, aby som mohol vyvrátiť včerajšie tvrdenia tej Callidusovej."

Alfonzovi sa zdalo, že sníva. Neveriaco pozeral na svojho starého priateľa, pre ktorého bola jeho dcéra všetkým a jediným, čo mu ostalo.

„Lenže ty dnes nemôžeš. Máš ísť predsa po Pandoru."

Severín chvíľu mlčal. Alfonz sa mu napäto díval do tváre. Ich pohľady sa stretli. Alfonz nemusel nič viac vravieť, aby Severín pochopil, kam mieri. V duchu tuho premýšľal. Nakoniec však iba odvrátil zrak a pevne vyhlásil:

„Nemôžem si dovoliť nebyť tam."

„Takže..."

„Takže ty pôjdeš po Pandoru a ja sa postarám, aby sa Callidusová od hanby z porážky už nikdy neukázala na ulici."