Electus - Mesto Rozdelených I.

37. Kapitola

V zámke zaštrngotali kľúče a do cely vstúpil Vasil. Vyzeral hrozne. Bol bledý ako stena. Len-len, že sa nerozplakal. Skľúčene si sadol na ďalšiu voľnú posteľ oproti mne. Kolenami si podoprel bradu a oprel sa o murovanú stenu.

„Si v poriadku?" pýtal som sa ho ustarane.

Neodpovedal mi. Netušila som, čo také mu mohli povedať a bola som z toho pobúrená. Veď bol ešte len dieťa! Dokonca ani nebol mág! Po chvíli som to ešte raz skúsila a ticho som sa mu prihovorila:

„Čo sa stalo? Čo od teba chceli?"

Po dlhých minútach sa prerývane a sťažka nadýchol. Obrátil svoju tvár ku mne. Všimla som si, že ju zaliali potoky sĺz. Bodlo ma pri srdci, keď som videla jeho zronenú tváričku, ktorá sa vždy tak pekne usmievala. V zelených očiach sa mu leskol strach a obrovský smútok.

Prehltol slzy, ktoré mu stekali po tvári a utrel si nos rukávom. Otvoril ústa, že mi niečo povie, no vtom v zámke opäť zaštrngotali kľúče a do cely sa dovalila Adriána.

Na tvári jej pohrával nečitateľný výraz. Dvere sa s hrmotom zatvorili a Adriána si zamračene prezerala celu. Pohľad jej padol na uslzeného Vasila. Nedobytný pohľad v okamihu zmizol. Na jeho mieste sa bil hnev, strach a... Láska. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Ešte raz som si podrobne prezerala jej tvár. Nemýlila som sa. Bol to ten istý pohľad, ktorým ma obdarúvala mama tesne pred tým, než mi zhasla svetlo v izbe a dala pusu na dobrú noc. Podvedome som sa dotkla maminej zlatej retiazky, ktorá ma hriala na krku. Usmiala som sa pri spomienke na jej hrejivý úsmev.

Adriána si k nemu jemne prisadla. Pýtala sa ho v podstate to isté, čo ja, a popritom mu jemne hladkala jeho hnedé kučery. Vasil ešte párkrát vzlykol a snažil sa upokojiť. Potom slabučkým hláskom trhane, cez malé prívaly sĺz, odpovedal:

„Opäť sa to deje."

„Čo sa deje?" spýtali sme sa s Adriánou naraz.

Vasil pokrútil hlavou a opäť si zaboril tvár do kolien. Adriána ho hneď materinsky objala okolo pliec a tíšila ho. Pohľadom si ma pritom premeriavala či som v poriadku. Prikývla som jej na znak súhlasu. 

„Šesť mesiacov," duto zašepkal Vasil, „bol som tam šesť mesiacov."

Adriána sa naňho spýtavo pozrela, no ja som už vedela, o čom hovoril.

„Dúfal som, že sa to už nestane... No... No mýlil som sa," dopovedal trasľavo a opäť zaboril tvár do dlaní.

„Nie je to také zlé, ako to vyzerá," snažila sa ho upokojiť Adriána, keď zistila, o čom rozprával.

Vasil sa na ňu nepresvedčivo pozrel, no nekomentoval to.

V zámke opäť zašramotili kľúče. Všetci sme sa pozreli na dvere dávno očakávajúc osobu za nimi. Ako sme predpokladali, dovnútra vstúpil nahnevaný Peter. Hneď, ako sa zabuchli dvere a kroky dozneli, s celou silou udrel do steny až sa smrkajúci Vasil trhol. Adriána naňho pohoršene zazerala.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa ho ustarostene.

„Nič. Vôbec nič. Všetko je v najlepšom poriadku," ironicky odvetil a začal sa prechádzať po cele hore-dolu.

Zagúľala som očami.

„Nemysli si, že si v tom sám. My všetci sme v tom až po uši."

„Myslíš si, že to neviem?!" oboril sa na mňa prudko.

„Že som vás počúval! Mal som si ísť svojou cestou a nie za nejakým tvojím šialeným nápadom, ktorý ti aj tak nikdy nevyjde! Bolo to hlúpe, neusporiadané, ešte pred začiatkom to bolo celé odsúdené na zánik! Je to len strata času!" vrieskal po celej cele.