Electus - Mesto Rozdelených I.

81. Kapitola

    S tým praskot v lese ustal a kroky sa šuchtavo odo mňa vzďaľovali. Stŕpnuto som ležala na zemi neschopná akéhokoľvek pohybu. Pátra po mne celé Spoločenstvo?! Otec musí mať riadne nervy. Čo budem robiť? Celý les je plný ozbrojených síl, ktoré sa ma snažia vypátrať. Peter je teraz možno niekde v cele a skúša ujsť. Čo si počnem? Mala by som varovať Adriánu, ale ako?

Odvážila som sa vykuknúť a obhliadnuť terén. Očami som pátrala všade na okolo, no nikde som ich nevidela. Asi sa vrátili na tú svoju Základňu. Zhlboka som sa nadýchla. Dobre... Len pokoj. Čo budem robiť? Netuším, kde som, kde je Adriána s Vasilom a už vôbec nemám šajnu o tom, kde odvliekli Petra. Potrebujem plán, ako sa odtiaľto nepozorovane dostať a ešte, aby to nestačilo musím si pohnúť, pretože tie mraky sa mi vôbec nepáčia.

Niečo za mnou hlasno zapraskalo. S tichým zhíknutím som sa trhla a prestrašene pozrela za seba. Hliadka asi začala prehľadávať ďalšiu časť lesa. Nevidela som ich, no ich tlmené hlasy ku mne doliehali vo veľkých ozvenách. Musím sa z tadiaľto pohnúť, inak pomašírujem domov skôr, ako som plánovala.

Opatrne som zdvihla hlavu a poobzerala sa navôkol. Vzduch bol čistý. Snažila som sa upokojiť. Zhlboka som dýchala. Roztrasené ruky som dala do pästí. Naposledy som sa okolo seba rozhliadla. Les bol pokojný. Nikde som nevidela otcovu Hliadku. Pozorne som sa započúvala. Šuchot lístia za mojím chrbtom sa pomaly vzďaľoval. Teraz alebo nikdy.

Svižne som sa postavila, prevalila sa na druhú stranu pňa a utekala krížom cez cestu až do húštiny, z ktorej pred malou chvíľou prišla Hliadka. Rýchlo som sa cez ňu predierala, rukami som si chránila tvár, no pred ostrým tŕním nebolo úniku. Cítila som, že mi pomaličky trhá oblečenie a ťahá za vlasy. Panicky som cez to prebehla a utekala, čo mi nohy stačili.

Očami som hľadala nejaký úkryt, kde by som sa mohla dočasne schovať. No nebolo tu nič okrem holých kmeňov a starého lístia. Neustále som sa obzerala cez plece, či ma niekto nesleduje, no našťastie si ma asi nevšimli. Preskočila som potok a náhlila sa ďalej neznámym lesom. Predstavivosť sa zatiaľ so mnou nehorázne zahrávala.

Za každým stromom som videla muža v čiernom, ako za mnou beží hovoriac pri tom do vysielačky. Zrýchlila som, čo mi nohy stačili. Zakopávala som o korene stromov, no bolo mi to fuk. Nevšimla som si jednu obrovskú kaluž plnú bahna. Než som stihla čokoľvek urobiť, bolo neskoro. Zaborila som sa do nej až po členky. V duchu som zanadávala, prestrašene sa obzrela a ďalej upaľovala.

V hlave mi duneli dve hrôzostrašné slová, ktoré sa nado mnou zvíjali ako had túžiaci uhryznúť. Našiel ma.

Zastala som a vyčerpane sa oprela o najbližší strom. Plytko som dýchala bolestne si pri tom držiac bok. V pľúcach ma pálilo. Nohy sa mi od námahy triasli. Všetko mi to zrazu pripadalo ako jedna veľká hra. A čo som ja v tejto hre? Návnada? Výhra, za ktorou sa otec ženie, dokým ju nedostane? Unavene som sa ešte raz obzrela, no okrem stromov, ktoré sa mi strácali v diaľke, som nič nevidela.

Odrazu ma niečia ruka silno zovrela za rameno. Prestrašene som zvrieskla a otočila sa k neznámemu.

„Čo tu robíš?!" vyštekol na mňa.

Podľa jeho oblečenia som spoznala, že je jedným z Hliadky. Na sebe mal čierny oblek ako jeho kolegovia s vyšitým erbom Spoločenstva Temných mágov. Lepšie som sa mu zahľadela do tváre. Bol mladý. Mohol mať tak do tridsať. Viac určite nie.

„Ja..." onemela som.

„Nevieš o tom, že sa vydal rozkaz, aby nikto nevychádzal z dedín?! Neposlúchnutie priameho príkazu od Hlavného mága je trestné!" kričal na mňa.

Bez slova som naňho zízala totálne zaskočená a vystrašená. Nevedela som, čo ma zaskočilo viacej. Či zákaz vychádzania, alebo to, že ma nespoznal. Pre poriadok, dedina v ponímaní Temných mágov je zhluk niekoľkých domčekov v strede lesa. Najlepšie bez akéhokoľvek prístupu či signálu.

„Uvedomuješ si, doparoma, v akom si bola ohrození?! Potuloval sa tu jeden nebezpečný väzeň! Mohol ti nejako ublížiť!" s tým sa konečne zastavil a lepšie si ma prezrel.

Stŕpla som. Určite ma spozná! Skúmavo na mňa hľadel spod privretých viečok. Keď si ma pozorne prezrel od hlavy až po päty, opýtal sa:

„Z akej si dediny?"

Ticho. Muž pokračoval:

„Koľko máš rokov?"

Na to som mu tiež neodvetila.

„Kto sú tvoji rodičia?"

Hádaj! Odvrkla som si v duchu. To najhoršie, čo môže byť. Paranoidný otec s absolútnou mocou.

„Doparoma, nehraj sa na nemú a okamžite mi odpovedz na otázky!"